Viete, existuje tajomný okultistický klub varičov kapustnice, ktorý spôsobil, že varenie kapustnice je legendami opradený proces, plný tajomných slov a všelijakých zvykov. Viem o čom hovorím, lebo sám som členom tohto spolku.
V skutočnosti ide o vec pomerne jednoduchú, ale prosím, neprezraďte to nevaričom kapustnice.
Pochopiteľne základom kapustnice je dobrá kapusta. Kapusta nesmie mať octové kvasenie, ale mliečne. Ak si k nej privoniate a vonia octom, bŕŕŕ, nekupovať, nejesť a nevariť! Octové kvasenie v kapuste vzniká, ak kysla za prístupu vzduchu. Preto boli odjakživa na dupanie kapusty používané jemné ženské nôžky. A je to súčasť genetickej výbavy nás Slovákov, že považujeme mladú ženu dupajúcu po kapuste za vzrušujúcu. Z tejto predstavy sa nám cez generácie niečo vnieslo do samotnej podstaty produktu, takže pre mužov je skrátka kyslá kapusta vždy... no ako to povedať - tak akosi sexy. Muži, chápete o čom hovorím?
Ale späť ku kapustnici.
Moja sestra, v rozpore so zvykmi miestnej populácie, migrovala zo západu na východ a žije dnes v írečitých Košicoch. Jej manžel, miestny hôrny muž, ponára sa na dlhé dni a noci do miestnych pralesov a vynára sa s mechmi plnými krásnych dubákov. Tie sú potom sušené a distribuované po celej rodine.
No a moja sestra, vybavená touto skvostnou surovinou, robí veľmi jednoduchú kapustnicu menom Mačanka. Len trocha klobásky sa nakrája na malé kúsky, osmahne na cibuľke a potom sa na to hodí pol kila kapusty a dve obrovské hrste sušených hríbov.
Keď sa kapusta udusí, podbije sa to celé sladkou smotanou.
Neviem prečo sa to volá Mačanka, keď sa v podstate nič nemáča a ani neviem prečo sa naliatie mlieka alebo smotany do jedla nazýva podbíjanie, keď sa nič neudiera. Ale to celé patrí k slovníku kapustnicorobičov a treba s tým žiť. To sú tajomstvá čarodejov.
Nepodbitá kapustnica, ktorú robím ja, je alebo skôr bývala, plná mäsa. Existujú dva varianty. Variant „pred tým“ a variant „po tom“. Medzi „pred tým“ a „po tom“ sme spolu s mojou manželkou zhodili asi tridsať kíl (väčšiu časť pravda ona) na základe poznania, že priveľa tukov je fuj.
Rozdiely vo variantoch sú málo viditeľné, ale podstatné. Kým predtým sa vzalo pol kila krkovice, dnes sa vezme štvrť kila stehna, kým predtým sa použila údená krkovica, dnes to bude kúsok údeného stehna, predtým bola naspodku slanina, dnes sa jej vyhneme. A predtým tam prišli dve statné nohy skvostnej Janovej mäkkej pikantnej klobásy, dnes si vystačíme s nohou mangalicovej.
Ale postup je podobný. Hríby sú od včera namočené. Bravčové na kocky zľahka osmahnem. Potom dám bokom. Údené uvarím. Škaredé boky odrežem a nakrájam na kocky. Tie pôjdu do polievky. Ak mám náladu a nejdeme po sviatkoch preč, vodu nechám bokom na fazuľovku. Zvyšok vareného údeného sa s chrenom bude jesť na raňajky.
No a potom cibuľu nakrájam na pásiky, dobre čítate, na pásiky, aby v tom bola cítiť jej štruktúra. Na ňu hodím klobásku na kúsky. Keď je klobáska fajná, hodím na ňu ostatné mäso a aj kapustu a aj zliate hríbiky. Okorením, hutne opaprikujem a ešte asi pridám bobkový list, hoci v kapuste už nejaký je. Pred dokončením tam ešte vrazím strúčik cesnaku nakrájaný na štvorčeky.
Poviem to takto. Kapustnica „pred tým“ bola heavymetalová pochutina pre mäsožrútov. Jej konzumácia končila odfukovaním a štedrovečerná večera potrebovala po jej konzumácii pauzu, aby sa v organizmoch vstrebal cholesterolový šok.
Tá dnešná kapustnica je ľahko stráviteľná príjemná poživatina, ktorá slúži ako skvelý štartér pre ďalšie štedrovečerné chody.
Mňam...
A teraz, milí čitatelia. Pre tých, ktorým sa páčia moje rozprávania, mám pripravený štedrovečerný príbeh o Pipižvíkovi z našej rodiny. Kto ho chce čítať, napíše mi na jezisko@staryotec.sk. Každému ho rád pošlem.
