Cesta pokánia na Mojžišovu horu

Ak som mal pár týždňov dozadu počas nočného pobytu na Lomnickom štíte pocit, že som sa tam medzi skalami zmieril s Bohom, na Mojžišovej hore to bolo duchovne ešte silnejšie. Nie je tam síce také božské ticho ako hore na Lomničáku, medzi skalami, o piatej ráno. Ale ten Boh tam na Mojžišovej hore takisto je. Na Mojžiša a ľudí, ktorí sa vyberajú v jeho šlapajách, pôsobí z každej skaly. Z každého miesta.Nočný výstup na Mojžišovu horu začíname asi o pol druhej v noci. Naša skupina má asi pätnásť členov. Vybavení baterkami a batohmi, v ktorých ukrývame aspoň deky na ochranu pred očakávanou zimou na vrchole, vystupujeme hore. Náš beduín rozhoduje, že hore pôjdeme tou relatívne ľahšou cestou. Síce je dlhšia, ale nemusíme vyšlapať všetkých 3750 kamenných schodov. Čakať nás bude len posledná asi sedemstovka. Sme všetci plní očakávania.Ceste hore je pekne vysvetielkovaná, zdá sa mi že až do neba. Pred nami aj za nami sa vlnia ďalšie skupinky, ktorých členovia si chcú prejsť svoju cestu pokánia. A za odmenu chcú na vlastnej oči zažiť východ slnka z vrcholu hory.„Pane, nechcete ťavu?“ pýtajú sa ma každú chvíľku z tmy vystupujúci beduíni. Zakaždým odmietavo vrtím hlavou, rovnako aj ostatní členovia našej skupinky. Vyjsť pod Mojžišovu horu (posledných cirka 700 schodov si musí už každý vyšlapať sám) na ťave? Napriek tomu, že sa k tomuto kroku rozhodlo kopec turistov, ktorých ťavy nás počas výstupu predbehli (respektíve ktorých sme predbehli my po vlastných), my sa chceme vytrápiť. Na to sme tu.Keďže sme sa na začiatku dohodli, že vystupujeme spolu a posledného člena skupiny vždy po čase počkáme, asi o štvrtej nás chytá panika, či stíhame, či nám východ slnka neujde. Dve staršie panie totiž zjavne nestíhajú, a nechcú brať ani ťavy. Približne každých dvesto - tristo metrov ich preto čakáme. Pritom pre tie panie to je repete na Mojžišovej hore, prezradili nám to už pri odchode z hotelového komplexu...„Pred 6 rokmi, v októbri, sme na vrchol vystúpili, ale mali sme smolu. Bola hmla. Takže z východu slnka nebolo nič,“ počujúc tie ich slová, neviem si predstaviť väčšiu smolu. Jedna z tých dvoch ma však okamžite vyvádza z omylu. Existuje.„Predstavte si, rok predtým som bola na Kanárskych ostrovoch, vtedy, keď tam snežilo!“Prehrávajúc si v hlave tieto ich slová, začínam sa vážne obávať, že nám smolu prinesú aj dnes. Chvalabohu, beduín navrhuje akceptovateľnú dohodu. On s rýchlejšou časťou skupiny pôjde vopred, a bodyguard z hotela pôjde so spomenutými dvomi ženami pomalšie.Nočné stúpanie na Mojžišovu horu má svoje čaro. Krajšiu oblohu posiatu toľkými hviezdami som v živote nevidel. Ani toľko padajúcich hviezd, mal som problémy, čo si ešte popriať. Takisto tá cesta má svoje čaro. Človek iba cíti tie skaly okolo. Stačí pár krokov vedľa, a mám pocit, že sa zrútim do priepasti. Ale strach nemám. Možno cítim, že ten duchovný rozmer tu funguje aj ako ochrana pred zranením. Neviem. Ani o tom nerozmýšľam, nechávam myšlienkam voľný priebeh. A ako pútnik šlapem ďalej.Posledných tých 700 schodov je naozaj riadna zaberačka. Všetci fučíme ako parné lokomotívy. Mám pocit, že mi každú chvíľku srdce musí roztrhnúť. Ale idem. Z nohy na nohu, zo schoda na schod. Mám pocit, že moja cesta má zmysel.Vrchol druhej najvyššej hory Sinaja – Gebel Musa, alebo Mojžišova hora (2285m nad morom) dosahujeme asi o štvrť na šesť. Už je takmer zaplnený, nielen vrchol, ale aj všetky okolité skaly. Jeden – dvaja ľudia sú aj na streche Mojžišovej kaplnky. Neskutočná atmosféra. Ktorá naberá grády pri dych berúcom východe slnka. Takmer všetci si tento jav fotia. Moslim na vedľajšej strane sa na koberčeku modlí. Poľskí kňazi spievajú nejakú duchovnú pieseň. Neskutočné. Napriek tomu, že mám so sebou aj uterák proti zime, zostávam len v krátkom rukáve. O zime sa v žiadnom prípade nedá hovoriť. Asi sedemnásť stupňov považujeme väčšinou my Slováci za normálnu teplotu v porovnaní so štyridsaťpäťkou pri mori. A aj to duchovno na nás musí vplývať...Cesta späť bola takisto nezabudnuteľná. Aj v tom, že slnko po malej rozcvičke začalo neskutočne páliť, keďže na skalách maľovalo krásne obrazy. Aj v tom, že sme zostupovali po tej náročnejšej ceste, po schodoch. Nohy dostali riadne zabrať. A aj fotoaparáty. Odmenou po návrate na úpätie hory pre nás bola návšteva Kláštora svätej Kataríny. Kláštor bol, na príkaz cisára Justiniána, postavený údajne na mieste, kde Boh prehovoril k Mojžišovi. A na Mojžišovej hore mu potom údajne povedal Desatoro božích prikázaní...Som rád, že som sa na tú cestu na Mojžišovu horu vydal. Nie pre seba. Ale najmä pre moje deti a moju polovičku. Pre svoju rodinu. Nie pre materiálne priania, ale pre duchovné prosby. Jednoducho, chcel som si vyjsť svoju cestu pokánia.Nočný výstup na Mojžišovu horu stojí za to po všetkých stránkach. Ale ďalšie slová sú zbytočné. Mojžišovu horu treba zažiť na vlastnej koži.