„Kde sa vlastne cítite v bezpečí?“ spýtala sa ma toho dňa, pred rokmi, psychoterapeutka. Zaťala do živého. Uvedomil som si vtedy, že moja prehnaná úzkosť sa ako láva tlačí na povrch na veľa miestach. Zosilňovaná deštrukčnou fantáziou, organizuje v podstate kedy chce v mojej hlave neplánované, nechcené lukulské hody. V pohode aj viackrát denne. Spolu vyvádzajú, akoby tá moja hlava bola ich.
Prišlo to ako blesk z jasného neba v jedno októbrové ráno minulého roku, ako som sa, šoférujúc auto na ceste z práce, začal pripájať na mestský okruh. Z jedného miesta v bruchu mi zrazu začali do oboch rúk aj nôh vystreľovať ostré šípy. V hlave mi začalo strašne brnieť. Zároveň akoby ma niekto chcel nasilu vtlačiť do sedadla. Mal som pocit, že prestávam ovládať svoje telo. Chytila ma veľká, dovtedy takmer nepoznaná panika. Myslel som si v tej chvíli, že sa zbláznim. Bál som sa, že každú chvíľku odpadnem.
Otázka registrovaných partnerstiev v poslednom období opäť zatriasla Slovenskom. Zo stromu pritom zleteli, a to aj vďaka koncentrovanému tlaku niektorých médií, iba zástancovia tradičnej rodiny. Pomaly dogmou sa stal názor – ak si proti registrovaným partnerstvám, potom rozsievaš intoleranciu...
Aj človek, ktorý nie je stúpencom konšpiračných teórií, musel pri čítaní správy o zrušení rozsudku nad chorvátskym generálom Gotovinom (a takisto aj nad ďalším, menej známym chorvátskym generálom Markačom) zo strany Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu v Haagu minimálne neveriacky preglgnúť horkú slinu. Tak zásadná zmena rozhodnutia, inak povedané najskôr 24 rokov (respektíve 18 rokov), a zrazu zbavenie viny v celom rozsahu, nie je asi pri takýchto citlivých procesoch bežná. Minimálne však bezprecedentným spôsobom znižuje dôveryhodnosť samotného tribunálu. A podľa mňa je aj učebnicovým príkladom uplatňovania dvojakého metra, v tomto prípade pri posudzovaní toho, čo sa v štátoch bývalej Juhoslávie dialo v poslednom desaťročí minulého storočia.
Veľká noc je veľkolepým príbehom, ukrývajúcim veľa univerzálnych právd pre všetkých ľudí, bez ohľadu na ich vieru...
Pozerajúc dnešné správy, mohol mať človek pri jednom príspevku pocit, že máme v našej krajine vojnový stav. Po zuby ozbrojení policajti. Vodné delo. Dym zo štadióna. A aj keď to vojnový stav nebol, slušný človek musel byť zhnusený. A na jazyk sa mu museli tlačiť viaceré otázky „prečo“?
Tento týždeň som sa opäť presvedčil, že ak nedokážem na svete niekoho klamať, tak je to, okrem detí a rodičov, moja manželka. A ona sa nakoniec ani dlho nehnevala!
Michal Hvorecký je určite solídny autor. A za posledné roky pomerne aj plodný. Podľa informácií z Wikipédie mu od roku 1998 len na Slovensku vyšlo šesť prozaických diel. Ale trošku pokory a tolerancie by mu veru nezaškodilo.
Tohto roku tomu bude 13 rokov, čo sme si s manželkou sľúbili navždy vernosť. Keď sme si pred Bohom sľúbili, že budeme stáť jeden pri druhom v dobrom i zlom, v zdraví i v chorobe, v šťastí i nešťastí. Prežijeme bok po boku v manželstve aj tento rok?
V najnovšom vydaní časopisu Týždeň je aj pomernej obsiahly rozhovor s Richardom Sulíkom. Nechcem hodnotiť Sulíkove odpovede. Boli také, s ktorými by som aj súhlasil. Ale boli aj také, s ktorými by som polemizoval. Jedna odpoveď tohto ambiciózneho politika ma však, jemne povedané, zarazila...
To, čo ukázala TV JOJ v jednej z dnešných reportáží v hlavnom spravodajstve, sa inak ako „novinársky odpad“ nazvať nedá. Absolútny hnus, jeden z ďalších dôkazov, že v honbe za senzáciami, ktoré naženú divákov, poslucháčov či čitateľov, je dovolené všetko. Vrátane vylievanie kýblov špiny. Veď tá špina je len „údajná“. A lejeme ju na hlavu niekoho iného.
Priznám sa, že aj mne sa včera v noci tisli slzy do očí. Vtedy, keď som videl tú obrovskú radosť našich, ktorá prepukla po skončení zápasu. Či keď som videl, ako so slzami pred kamerou márne bojuje (alebo ani nebojuje, lebo sa za ne nehanbí) tréner Weiss. Bol som hrdý na to, že som Slovák. Bol som hrdý na to, akých dobrých futbalistov máme.
Ten človek prišiel pred časom ako slepé kura k zrnu k pracovnej príležitosti svojho života. Na ktorú by sám od seba v bežnom živote normálnou cestou pravdepodobne nemohol nikdy dosiahnuť. Ale politika nie je bežný život. A tak sa tento bezmenný nosič vody stal zrazu ministrom.
Hríbova nová relácia Lampa na Joj plus bola včera večer (končila až v piatok po polnoci) pomerne zaujímavá. Téma bola politická: Napravo od stredu. Zišli sa všetko zástupcovia pravice. Palko, Lipšic, Zajac, Mikloš, Sulík.
Tuším včera sa v médiách objavilo oznámenie amerického viceprezidenta Joe Bidena, že Spojené štáty americké vraj nebudú stáť v ceste Izraelu, ak sa ten rozhodne zaútočiť na Irán a eliminovať tak jeho jadrovú hrozbu. Ako ďalej viceprezident doplnil, USA „nemôžu ďalšiemu suverénnemu štátu diktovať, čo môže a čo nemôže urobiť“.
Pokiaľ to ide, snažím sa v nedeľu politickým diskusným reláciám vyhýbať. Túto nedeľu som však svoje predsavzatie nedodržal. Slota na TA3 v relácii V politike lákal. Nie preto, že by som patril k jeho priaznivcom. Ale bol som zvedavý na jeho obhajovanie neobhájiteľného.
Čítal som v najnovšom čísle časopisu Týždeň zaujímavý rozhovor s hokejistom Michalom Handzušom. Okrem iného sa Handzuš vyjadril asi v tom zmysle, že podľa neho je medzi jeho generáciou a mladými talentovanými hokejistami priepasť aj z toho dôvodu, že hokej je finančne náročný šport a často sa mu z toho dôvodu deti z chudobnejších rodín nemôžu venovať, keďže ich rodičia na to nemajú. Čo je podľa Miša Handzuša zlé aj preto, lebo deti z bohatších rodín nemajú všetky taký ťah na bránu a toľko vôľových vlastností sa presadiť, ako deti z chudobnejších rodín. Preto, lebo majú všetko a chýba im ambícia.
Napriek tomu, že mi bolo pri pozeraní dnešného zápasu našich s Kanadou zle, musím povedať, že stále verím. Berúc do úvahy ich a trénerove vyjadrenia po zápasoch s Maďarskom a Bieloruskom, výkony brankárov proti Kanade a komentáre televízneho reportéra, musím uznať, že naši ešte môžu na šampionáte siahnuť hodne vysoko.
Tohtoročnú Veľkú noc sme strávili s rodinou a priateľmi v Banskej Štiavnici. V prekrásnom kraji, ktorý priznávam sa že detailnejšie spoznávam iba v posledných mesiacoch. Ale nehanbím sa za to, že až teraz. Sú ľudia, ktorí sa nehanbia za to, že Slovensko vôbec nepoznajú.
Britská BBC dnes prišla so zaujímavou správou. Vraj vyšetrovanie ukázalo, že Kosovská oslobodzovacia armáda unášala, mučila a zabíjala v južnej srbskej provincii Kosovo civilistov. Srbov, Albáncov, Rómov...
