Katyň

O postrieľaní viac ako 20.000 poľských dôstojníkov a príslušníkov poľskej inteligencie v Katyňskom lese počas druhej svetovej vojny som už veľa počul, aj veľa čítal. Najskôr ešte za socializmu, kedy komunisti v Československu dávali (po vzore Sovietskeho zväzu) vinu za túto genocídu Poliakov Nemcom. Už vtedy mi však môj medzičasom nebohý starý otec potichu hovorieval, že Poliakov povraždili Rusi. Film Katyň rozpráva práve o tejto historickej traume v rusko – poľských vzťahoch. Pred jeho začiatkom som sa obával, či Katyň nebude príliš psychologickým pohľadom na doráňanú poľskú dušu. Nič také sa nestalo. Aj keď psychologické poryvy človeka majúce podobu jeho boja so sebou samým („človek sa nemôže skloniť pred nepriateľom, len pred samým sebou“), vyrovnávania sa so zlom či rozhodovania sa v krízových životných etapách sú vo filme veľmi intenzívne prítomné. Paradoxne, vec, ktorú filmu asi najviac vytýkali niektorí recenzenti (podľa kritikov komplikovaný scenár brániaci divákovi vytvoriť si k postavám vzťah a citovú väzbu, čím divák zostáva nezaujatým pozorovateľom), mne vôbec nevadila. Na film Katyň som nešiel v očakávaní nejakého sladkého, lacného príbehu. Vraždy Poliakov v Katyňskom lese predstavujú strašnú udalosť v poľských dejinách. A preto som čakal to, čo mi Wajda (ako nezaujatému pozorovateľovi) v Katyni predložil. Mrazivý, v istých momentoch naturálne pôsobiaci film. Ktorým sa tiahne ponurá nálada. V ktorom z ľudí kričí neistota po tom, ako si ich krajinu na začiatku vojny doslova rozparcelovali Nemci a Sovieti. Po ktorého pozretí je človeku doslova na grc z toho, ako sú (nielen) malé národy v historickom zrkadle iba hračkou v rukách veľmocí. A ľuďom z týchto malých národov potom nezostáva nič iné, len voliť medzi neslobodou a smrťou. Vo filme je veľmi veľa obrazovo silných scén. Hneď prvá, keď z jednej strany ženie poľských civilistov na most strach z útoku Nemcov. A z druhej strach z útoku Rusov. Nemajú kam ujsť. Takisto scéna, kedy sa hlavná ženská postava lúči so svojím mužom, poľským dôstojníkom, pred jeho transportom do zajateckého tábora v Rusku. Ten jej manžel možno ešte môže ujsť. Ale nechce zradiť svojich kamarátov. Verí/?/, že sa vráti. Silná a veľa hovoriaca je aj scéna podania si rúk nemeckých a ruských dôstojníkov. Odvlečenie profesorov univerzity priamo z auly do pracovného tábora. Vianočná modlitba a spev poľských dôstojníkov a generálov v zajateckom tábore, po tom, ako vyšla na oblohu prvá hviezda. Scéna, ako si muž hlavnej ženskej postavy píše v zajatí denník. Ktorý sa po jeho smrti, po vojne, dostane do rúk jeho manželky. A tá vlastne až vtedy, pri pohľade na prázdne stránky po poslednom zápise do denníka tesne pred smrťou svojho manžela, pochopí a pripustí, že jej druhé ja už nežije.No a drsné sú samozrejme aj scény, kedy mestský rozhlas vyhlasuje mená ľudí, poľských dôstojníkov, ktorí boli na katyňskom zozname. A po vojne zase (klamlivo) hlási, že tie popravy spáchali Nemci. Alebo posledná asi desaťminútovka, v ktorej Wajda v naturálnych obrazoch ukazuje popravy poľských vojakov. Ich vyťahovanie z auta, ktoré ich priviezlo do Katyňského lesa. Smrť v očiach pri pohľade na masový hrob. Zviazanie rúk. A poprava strelou do tyla. Na záver je jama s telami Poliakov zahrabávaná...Katyň je strašný film, po ktorom mi bolo veľmi smutno. To smutno zosilňuje aj záverečný obraz na tmavé plátno, nasledujúci po zasypaní masového hrobu. Diváci počujú len smutnú, vážnu hudbu. A rozmýšľajú, v akom svete žili naši predkovia. A v akom svete žijeme aj my. Slobodnom? Či len naoko slobodnom? Môže byť vôbec aj malý národ niekedy slobodný? Naozaj slobodný? Nie je to často iba virtuálna sloboda? Nie je iba dočasná? Nie sme iba bezvýznamnými figúrkami na šachovnici sveta, v ktorej priebeh hry, vrátane rozhodovania o našom bytí či nebytí, určujú iní?