Na odpustenie treba silu

Nemal som dôvod ho odvtedy kontaktovať. Pred dvomi týždňami sa mi ale po dlhom čase ozval on sám. Vraj, či neskočíme na kávu. Že je rád, že sa mi darí. Že na mňa niekedy myslí, a bol by rád, keby sme sa občas stretli. Poviem pravdu, jeho telefonát som nečakal. Nie, to nebolo o nejakej nenávisti. Ja som mu de facto hneď odpustil. Na životnú epizódu s ním som, najmä po istom čase, spomínal už bez väčších emócií. Ako na udalosť, ktorú som si mal vo svojom živote odžiť. A to nielen zo zlej, ale aj z tej lepšej (všetko, čo nás v živote stretne, nám prináša aj pozitíva do nášho ďalšieho života) stránky. Aby som z nej vyšiel silnejší. Keď som na displeji uvidel jeho meno, prekvapilo ma to. Ale zdvihol som. A po menšom váhaní, pretože som k súhlasu musel nazbierať trošku sily a odvahy, som na návrh stretnutia prikývol. Neviem, akú moju reakciu očakával. Ale tým, že som súhlasil so stretnutím, som cítil istú úľavu. A, napriek tomu, že to pre niekoho možno vyznie paradoxne, aj silu. Pretože na odpustenie silu treba.Samotné stretnutie nebolo ničím výnimočné. Porozprávali sme sa, nie o našej spoločnej minulosti, ale skôr o tom, ako sa mu darí a aké má plány do budúcnosti. Počas rozhovoru som sa cítil dobre. Aj som sa často usmieval. Vo vnútri som sa tešil, že som našiel silu mu odpustiť. Ale nezabudol som...