O láske, podpichovaní a žiarlivosti

Neviem, či je to práve tá, niektorými ľuďmi nazývaná prirodzená, malá žiarlivosť. Ide skôr o isté podpichovanie, naťahovanie sa. Tak vzájomne, v rámci normy. Nie vo forme ustavičnej, bezdôvodnej kontroly typu kde si bol, s kým si bol či kto ti volal. Nie ako výsledok absencie dôvery a lásky. Ale také občasné podpichovanie sa, ktoré je tiež dôkazom toho, že ten, koho ľúbime, nám nie je ľahostajný a že nám na ňom záleží. Dnešný svet akoby neprial partnerským vzťahom. Jeden nemenovaný známy človek sa v médiách pred časom vyjadril, že žijeme dobu, kedy nevera číha na človeka na každom kroku. Kedy je veľmi ťažké nájsť si partnera, ktorému možno dôverovať. Partnera, ktorý sa neriadi heslom „príležitosť robí zlodeja“. Partnera vážiaceho si svoju polovičku a ich vzájomný vzťah. Partnera, ktorý je verný...Napriek neprajnej dobe, hľadať takýto ideál sa oplatí. Nehovorím o ideálnom partnerovi celkovo. Taký neexistuje. A ruku na srdce, taký by nás časom začal asi nudiť. Tým „ideálom“ myslím na čo najlepšieho človeka v zmysle vernosti, úcty a dôvery. Partnera, ktorého nemusíme strážiť, pri ktorom sa nemusíme báť, či sa „nepotkne“. Partnera, na ktorého nemáme dôvod žiarliť. Pretože vieme, že tak ako si my vážime jeho, on si váži nás. A neurobí nám nikdy „to“, čo by nechcel, aby bolo urobené jemu. Ak si ale partneri neveria, ak medzi nimi nie je dôvera, otvára sa priestor na veľkú, až chorobnú žiarlivosť. Ktorá, ak sa stane realitou, však väčšinou nič dobré neveští. Je to kolotoč neustáleho podozrievania, sebatrýznenia, nervov, hádok, snahy o kontrolu a ovládanie za každú cenu. A láska časom z tohto kolotoča vypadáva...