Tak prišli ste domov, chlapče?

Je o pár rokov starší. Spolu s rodinkou, ktorú si pred pár rokmi založil, zostal žiť aj naďalej v „našej“ dedine na strednom Slovensku. Mňa ale osud zavial ďaleko za chotár rodného kraja, do sveta. Raz za čas, minimálne na hody, sa však domov vraciam, aspoň na víkend. Pozrieť rodičov. Ostatnú rodinu. Kamarátov. Pomodliť sa na miestny cintorín na hroby tých mojich príbuzných, ktorí už nie sú medzi nami.Áno, raz za čas sa vraciam domov, do rodnej dediny. Napriek tomu, že už mám svoju rodinku aj ja sám a máme naše rodinné hniezdočko postavené v inej časti Slovenska. Napriek tomu, že som už, tak ako moja stará mať vravievali, viaceré chotáre sveta prechodil. Ten pôvodný domov, tie korene, ktoré som onehdy zapustil v rodnej dedine, tie ma stále volajú. A na tie nechcem nikdy zabudnúť.Samozrejme, príbytok, v ktorom momentálne žijem s rodinou, je mojím srdcu najbližším domovom. Preto, lebo v ňom sa zobúdzam, v ňom zaspávam s mojimi najbližšími. Ale zo širšieho pohľadu, to cudzie mesto, v ktorom sa príbytok nachádza, pravým domovom pre mňa byť nemôže. Ani sa ním asi nikdy nestane. Nielenže v ňom niet rodiny, ktorú by som navštívil. Niet na jeho cintoríne ani hrobu blízkej osoby, pri ktorom by som sa pomodlil a zapálil sviečku. Niet koreňov.Márquez v Sto rokoch samoty cez jednu z postáv tohto románu tvrdí, že domov je miesto, kde má človek pochovaných svojich blízkych. Svätá pravda, súhlasím s ním. Srdcu blízkym domovom je naozaj to miesto, na ktorom sa nachádza cintorín, kde svoj večný sen snívajú naši najbližší. A tí, ktorí žijú, sa ešte naplno radujú z krás života. „Pozdrav ťa pán Boh, chlapče. Tak ste prišli pozrieť domov?“ víta ma pred kostolom otec. Dobre vie, kde sú moje korene. Zároveň však vie, že moje deti už v „našej“ dedine ten pravý domov nemajú. Ani manželka, pochádzajúca zase z iného kúta Slovenska. Napriek tomu nás doma privítal všetkých. Pretože v každom členovi mojej rodiny vidí mňa. A naopak, vo mne vidí celú moju rodinu. „Prišli sme, prišli,“ odpovedám s úsmevom. Pretože u nás sa tak patrí odpovedať, aj na jasne položené otázky, na prvý pohľad nevyžadujúce už žiadnu odpoveď. Aby bol aj otec presvedčený, že sme doma.