Učíme sa bicyklovať

Deň D prišiel cez víkend. Namontovali sme pomocné kolesá na dcérkin maličký bicyklík, nasadili helmu na jej hlavičku (moc sa jej to nepáčilo, kazilo jej to copíky) a hor sa do parku, učiť sa bicyklovať. „Teším sa na bicyklík,“ šepká mi s úsmevom, ako ju naň vysadám.„Neboj sa, nič sa ti nestane. Pokojne seď, drž sa riadidiel, polož nožičky na pedále – a pedálujem, raz pravou, raz ľavou,“ vysvetľujeme na striedačku raz ja, raz manželka. Popritom si ja aj ľahám na trávu na chrbát a nohami ukazujem systém pedálovania.„Ja nebudem pedálovať!“ hrkúta si dcérka.„Ale keď nepohneš nôžkami, nikam sa nepohneš!“ vyťahujem podľa mňa nepriestreľný argument. Dcérke to však nevadí, sedí na bicykli a pozerá sa hrdo okolo seba. Okoloidúcich ľudí zdraví a chváli sa: Dobrý deň! Pozri sa, ja sa bicyklujem!“Skúšam ju jednou rukou tlačiť, skrčený v podrepe za bicyklom, pričom druhou sa snažím potlačiť jej najskôr pravú, potom ľavú nohu, aby pretočila pedálmi. „Už to idééé!“ veselo volá, registrujúc, že sa hýbe.„Ide to preto, lebo ťa tlačím. Ak nepohneš nohami, a ja ťa tlačiť prestanem, zase budeš stáť!“„A toto je čo?“ zrazu ukazuje prstom na zvonček.„Týmto sa dá takto zazvoniť, aby si upozornila druhých ľudí, že ideš, a aby si ich nezrazila,“ snažím sa o čo najzrozumiteľnejšie vysvetlenie.„Tati, ja zvoním! Užívam si to!“ zvuk zvončeka sa jej viditeľne páči. A takisto sa jej páči to, že sa zvoniť naučila okamžite. Po asi 40 minútach prvé bicyklovanie končíme. Dcérka ešte večer v postieľke spomína na to, ako sa krásne bicyklovala. A má svätú pravdu. Na bicykli sa síce sama nepohla, ale naučila sa aspoň zvoniť. A to je určite pri bicyklovaní dôležité. Pedálovanie príde na rad nabudúce...