Videl som ľudí, ktorým osud nedoprial mať vlastné deti. A tak si povedali, že ak im nebolo dopriate, že skúsia si deti adoptovať. Že skúsia urobiť krajším detstvo pre tie deti, ktoré rodičia z tých či oných príčin odložili. Že im skúsia vytvoriť nový domov. A vychovať z nich čo najlepších ľudí.Ten príbeh neopíšu žiadne slová. Pretože ho tvorili city. Pretože ho rozprávali srdcia. Srdcia rodičov a srdcia ich detí. Zo slov a pohľadov tých rodičov som cítil veľkú skromnosť. Akože to, čo oni urobili, je predsa niečo normálne. Aspoň im to tak pripadá. Veď aj iní na ich mieste by rovnako konali. A zo slov a sĺz ich detí bolo cítiť veľkú vďaku. A lásku k ich rodičom. Tie deti dobre vedia, kto je ich ozajstnou mamou a ozajstným otcom.A ja som len pozeral do obrazovky, spolu s mojimi slzami. Neviem, či by som aj ja mal odvahu konať rovnako. Ale o to viac som skladal z hlavy pomyselný klobúk pred tým manželským párom. Pred naozajstnými osobnosťami z nášho života.
8. okt 2008 o 23:13
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 368x
Na Markíze som videl naozajstné osobnosti
Priznám, že reláciu Modré z neba som dnes pozeral prvýkrát. Dostala ma. Najmä prvý príbeh manželov, ktorí vychovávajú (neviem, či som dobre zachytil) desať cudzích detí. Presnejšie – desať teraz už ich detí. Jedno z nich im (aj za ostatné) za odmenu, za výchovu, za lásku, jednoducho za všetko z vďaky vysnívalo dovolenku. Len pre nich dvoch. Len pre rodičov. Pozerajúc ten príspevok, neubránil som sa slzám.
Jozef Fandel
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(17)
