Bohatý život sa ukáže v zrkadle času

V škôlke, to bolo koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia, sme sa s kamarátmi v triede bavili najmä o autíčkach. Hračkách. Šmykľavkách a preliezkách. O tom, čo priniesol Ježiško. Tie témy boli nevinné. Také, aké u detí majú byť. Na základnej škole v prvej polovici osemdesiatych rokov dominoval už futbal a hokej. Ako dopadli naši na majstrovstvách sveta či Európy. Takisto sme reč viedli o dievčatách v škole. Kto je do ktorej. A ktorá do koho z nás. Okrem toho sme sa rozprávali o zážitkoch z pionierskych táborov. O tom, kto nazbieral koľko céčok a géčok. Čo hovoríme na nové albumy Elánu, Neny, Duran Duran, Sandry a ďalších vtedajších hviezd. A napriek tomu, že sme boli iba deti, opatrne aj o politike. Keď postupne zomreli Brežnev, Andropov a Černenko. Keď nastúpil Gorbačov. Na gymnáziu v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia už naše rozhovory naplno, aj vplyvom puberty, ovládli rozvíjajúce sa vzťahy s druhým pohlavím. Rozoberané zo všetkých stránok. Takisto sme sa bavili o športe, ktorý veľa z nás robilo aj aktívne. Minimálne futbal v dedinskom mužstve účinkujúcom v IV. triede okresnej súťaže. A rovnako aj o politike. Tá sa najmä po novembri 1989 stala, načas, jednou z hlavných tém. Štrnganie kľúčmi na námestiach človek nezažije veľakrát za život.Vysoká škola v prvej polovici deväťdesiatych rokov nášho života bola poslednou študentskou časťou našich životov. Epizódou bez väčších starostí. Epizódou plnou nielen štúdia, ale aj ešte viac sa rozvíjajúcich partnerských vzťahov. Stanovačiek. Sedení s priateľmi, diskoték. Cestovania po svete, častokrát len tak, kam nás nohy ponesú. Bol to krásny, odhliadnuc od štúdia či prípadných pracovných brigád ešte v podstate bezstarostný život.Zatiaľ posledných 10-13 rokov je už väčšinou diametrálne odlišných. Ak sa aj s kamarátmi, s ktorými som sa mesiace či dokonca roky nevidel, stretneme, máme už témy hodné ľudí nášho veku. Ako sa človeku darí v práci. Kde pôsobí. Kde sa usadil. A ako doma. S kým žije. Či je otcom/mamou...Tá (zatiaľ) posledná téma sa už nejaký čas témou stáva čoraz častejšie. Aj dnes, stretli sme sa s kamarátkou – bývalou kolegyňou, na obede. A 90% z nášho času sme kecali o našich deťoch. Aké sú úžasné. Ako nás obohacujú. Ako ich kúpeme a prebaľujeme. Ako sa s nimi jašíme. Ale aj aké výčitky s nami lomcujú, ak nás niekedy práca zahltí do takej miery, že na deti v ten deň nezostane veľa času. Celkovo o tom, ako by sme nemenili za nič na svete. A aj prácu obetovali pre to, aby sme s deťmi mohli byť častejšie.Viem, že naše deti zostanú jednou z hlavných tém priebežných stretnutí s kamarátmi navždy. Naše deti zostanú deťmi aj vtedy, keď budú veľké. A my starí. Ale my sa s kamarátmi budeme potom baviť určite aj o nových témach. Kto chodí akému doktorovi. Aká medicína je najlepšia na ten či onen zdravotný problém. Alebo o tom, ako sa svet kazí a aký bol ten svet, v ktorom sme prežili mladosť, lepší...Teším sa na ten čas, kedy sa kniha môjho života bude zapĺňať ďalšími stránkami a ďalšími témami. Verím, že na konci svojho živote, v zrkadle času, toho potom veľa uvidím. Že bude na čo spomínať...