Môže chlap plakať?

Pamätám na môjho, dnes už nebohého starého otca. Bol to chlap ako sa patrí, tvrdý, ošľahaný životom. Celý život pracoval tvrdo na poli. Istý čas strávil aj na fronte druhej svetovej vojny. Len tak ho v živote nič nerozhádzalo. Jednoducho chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so slzami. Keď mu počas života bolo do plaču, za slzy sa nehanbil. Aj tým rástol jeho chlapský rozmer.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (9)

Rovnako aj môj otec. Tiež niet pochýb o tom, že je chlapom na správnom mieste. Vie dodržať slovo – a slovo predsa robí chlapa. Vie, obrazne povedané, buchnúť do stola, vtedy, ak to má zmysel a už vyčerpal všetky iné možnosti. Dokáže byť oporou rodiny, zastať sa svojej ženy. Je vždy pripravený podať pomocnú ruku slabšiemu. Ale okrem toho, ani on sa nehanbí za svoje slzy. Prvýkrát som ho videl plakať takmer pred 20 rokmi, keď mu zomrel otec. Odvtedy ešte párkrát, a to aj pri príjemnejších životných udalostiach ako svadba či promócie. Otcove slzy ma tiež vychovávali. Aj vďaka nim som pochopil, že ak je chlap chlapom, potom mu slza neuberá, ale pridáva. Vďaka otcovi a starému otcovi sa ani ja nehanbím za svoje, občas vypustené, slzy. Veď v tomto cynickom svete človeku občas dobre padne sa vyplakať. Možno aj potajomky, len ja a moje slzy. Ktoré uvoľnia napätie. Prinesú úľavu. Aby človek mohol znovu bojovať. Byť správnym chlapom na svojom mieste. Slza chlapovi ublížiť nemôže...