O princeznej a jej princovi

V ten deň prišiel domov v mizernej nálade. Otrávený z práce. Z niektorých ľudí. Zo sveta. Vedel, že takúto náladu zvykne nechávať ďaleko pred dverami ich príbytku. Ale v ten deň bola silnejšia a zametala s ním, ako sa jej len chcelo. Prišla s ním, bez pozvania, až domov.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (8)

„Ocko, ocko, si doma!“ ešte takmer vo dverách sa mu hádže okolo krku dcérka. V rámci svojich trojročných komunikačných schopností sa pýta, ako sa mal. Ukazuje svoje korálky okolo krku. Aj opravené náušnice. A volá ho „biť sa na posteľ“.

To volanie sa nedá odmietnuť. Pozdraví sa s manželkou, a keďže tá mu očami dáva najavo, že s radosťou počká v tieni malej osôbky potulujúcej sa im pod nohami, ide sa "biť“ v podstate hneď. Mizerná nálada sa vlečie za ním trošku znechutená. Vie, že ruže jej už dlho nepokvitnú.
Naoko sa s dcérkou bijú iba chvíľku. Ono to ani nie je „bitka“, ale šteklenie a ohadzovanie sa vankúšom. Potom sa rozprávajú. Pýta sa dcérky, čo robila cez deň. Rozhovor končí jej (tradičnou) veľkou pochvalou a malým vyznaním.

„Ty si moja princezná!“ šepká jej do uška.

„A ty, ocko, si môj princ,“ odpovedá s krásnym úsmevom ona.

Na tie obyčajné slová vyznania od dcérky bol hrdý celý večer. Opäť sa raz presvedčil, že nič iné v živote nepotrebuje. Ak bude spolu so svojimi blízkymi zdravý a bude mať svoju rodinu pri sebe, nič mu nechýba. Je rád, že pozná hodnotu pravého bohatstva...