O troch grošoch

Mám rád svojich rodičov. Keď som však bol mladší, niekedy to z mojich slov či skutkov (aj keď nie som žiadny gauner) tak nemuselo vždy vyznievať. Mal som vtedy pocit, že pre mladosť sú mierna arogancia, nadmerné sebavedomie a neustály prebytok energie typické, kým prejavovanie citov rodičom nie. Veď „vedia“, že ich syn má rád a že si ich váži, nie?

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Rokmi som sa zmenil. Asi môžeme hovoriť aj o dozretí. Viem, že rodičia tu nebudú navždy. Že patria k tým málo ľuďom, ktorí človeka v drvivej väčšine prípadov nikdy neopustia. Stoja pri ňom, mama aj otec, kým žijú. To rodičovské puto je silné, je nad všetky väzby. Preto už niekoľko rokov, pri každej príležitosti rodičom volám. Snažím sa, aj s rodinou, ich často navštevovať. Ak je to potrebné, im aj pomôcť. No a samozrejme im prejavovať svoje city. Zaslúžia si to.Teraz, ako hlava rodiny, už dobre aj sám poznám pravdu z rozprávky O troch grošoch. Každý z nás by si mal z tých svojich troch pomyselných zarobených grošov nechávať pre svoje potreby len jeden. Jeden by sme mali požičiavať svojim deťom, aby ho nám vrátili vtedy, keď budeme my starí a bez síl. A jeden by sme mali vracať rodičom, za to, že nás vychovali.Verím, že ten pomyselný groš budem môcť pravidelne a v rôznej podobe vracať mojim rodičom ešte dlhý, dlhý čas.