Ponorení v tme

Po návrate z práce domov sme s hrôzou zistili, že v celom činžiaku nie je elektrina. Ani v celej štvrti, do ktorej spadáme, čo sa trafa týka. Čakali sme, že elektrina časom naskočí. Minimálne „do tmy“. Ale stal sa opak, do tmy sa ponoril náš bytík. A my s ním. Napriek počiatočnému prekvapeniu, najmä u detí („Tati, to je krásna tma!“ – štebotala mi do uška dcérka, neviem, či viac od strachu, alebo od vzrušenia z neznámeho), sme si to tmavé ponorenie sa riadne užili. Najskôr sme zapálili sviečky, posadili sa všetci štyria k stolu a rozprávali sa o možnom aj nemožnom. Potom mali decká dobrú srandu z toho, ako na seba svietili baterkou. Následne z umývania sa pri sviečkach. Z hľadania a obliekania pyžám naslepo (v rámci súťaže sme pyžamá poschovávali). Celé to jasotom sviečok a prítmím podčiarknuté, pre deti dosiaľ nepoznané dobrodružstvo pre „dorast“ skončilo rozprávkou o Červenej čiapočke, opäť raz v mojom kreatívnom prevedení (zaujímavé je, že vždy si zachovám len základný rámec príbehu, a detaily upravujem podľa nálady a momentálnych nápadov).Po uložení detí sme si s polovičkou otvorili fľašu červeného. Sadli sme si na balkón, vyložili nohy na zábradlie, a popíjajúc sa rozprávali dovtedy, kým nás hlboká noc nestiahla späť do príbytku...