Dali vedieť v správach, že bude pršať.
Noc sa ešte nestiahla z izby. Je tu. A vonia. Mojimi cigaretami a sviečkou, blikajúcou z posledného. Všetko skapíňa.
Asi mám depku. Takú ľahšiu formu sebaľútosti, len tak, z princípu, nech je o čom písať.
Zreničky s prázdnym obsahom blúdia po prázdnej tme. A prestáva to tu byť zaujímavé. Nedokážem rukou odhrnúť tmavý záves a urobiť svetlo. Tiež sa neviem usmiať, na nič v ničom.
Sedím a čakám.
Možno nejaký zvuk prestrihne pásku okolo ticha. A niekto postrháva hviezdy a daruje mi ich. Len preto, že mám modré oči.
A možno po pár ťahoch z cigarety vdýchnem kus nočného neba zo zabudnutou myšlienkou. Napíšem srdcedrásajúci brak. Hodím ho do koša k ostatkom vyprchaných veršov a únavou zaspím na nočnom stolíku...
