Mäkko kráčame po v piesku vyšľapanej čiare. Z porastov borovíc navôkol, sem-tam preblysnú svetlé kmene nízkych briez. V zimnom bezlístí pôsobia ako ohrdnuté nevesty naveky stratené v lesoch severu. Odrazy vzdialených svetiel zmierňujú takmer dokonalú tmu. Je pár minút pred polnocou, rovnako pred koncom roka. Ticho medzi dunami nenasvedčuje zmenu, ktorá má už čoskoro prísť. Vlny vzdúvajúce sa vo vetre od Baltského mora olizujú brehy ako v ktorýkoľvek iný deň. Nič netušiac o blížiacej sa zmene v letopočte, o šampanských v rukách ľudí, čo každoročne veria v nové začiatky, o nás, pre ktorých je táto chvíľa skutočne výnimočnou. Vlna za vlnou, minúta za minútou a štyri oči uprené smerom k moru. Odrazu sa občasné výstrely zlievajú do jednej, niekoľkominútovej svetelno-zvukovej znelky. Časové znamenie ohlásilo polnoc. Nad prístavom, rybárskymi loďami, čajkami, sieťami a mestečkom Hel sa začína rok 2014. Bozky prajú perám všetko dobré.
Helská kosa tak, ako ju peši nikdy neuvidíte (zdroj). Satelitná mapa tu.
Zvláštne, ako nám do životov vstupujú miesta, o ktorých sme ešte prednedávnom nič nevedeli, a ako nám z pamäte miznú tie, ktoré by sme si mohli a mali pamätať. A tak si dnes nepamätám, kde a s kým som strávil posledný deň roku 2012 a zároveň viem, že v tom čase nič nenasvedčovalo tomu, ako, kde a s kým budem tráviť deň o rok neskôr. Rovnako krkolomná štylizácia ako je krkolomný život sám.
Jednoducho sme zrazu v Heli. Stojíme tam pred malou železničnou staničkou, čo vyzerá ako z filmu, ja a Zuzka, na ceste po Poľsku, ktorá má byť dôležitejšou ako ktorákoľvek predtým (kde je leto a naše potulky na dvoch kolesách?) a z očí nám sála radosť, že sme to dosiahli. Je niekoľko hodín pred prvým odstavcom tohto článku a ukazuje sa, že Hel nie je peklom, ale zem, kde sa pre nás more stretá s nebom. V zime, čo nebola.
Ubytovanie pre dvoch na dva sviatočné dni za menej ako tridsať eur, výhoda letoviska v dňoch bez dopravných zápch, preplnených pláží, ciest a reštaurácií. Navštíviť Hel a nevidieť tulene, Terchová bez Jánošíka a bryndzových halušiek s omastkom. Fokarium je preto prvoradé. Záchranná stanica pre baltské tulene, čo sem zablúdia zo severných vôd je skutočným zážitkom. Tieto, pre nás nie každodenné tvory majú svoje čaro a i keď to ide do prstov na klávesnici len s ťažkosťami, áno, majú aj istú dávku elegancie. Bacuľaté morské cicavce sa síce ponášajú na tukom obalené klobásky s plutvami, sú ťarbavé a vydávajú podivné zvuky do mikrofónu, sú však roztomilé. Všetky ňu ňu mačiatka sa môžu ísť schovať!
Kde sú tie ryby?
Spod vody sa kde-tu vynárajú fúzaté hlavy. Rozumne vyzerajúce oči nedočkavo čakajú na čas kŕmenia. Foki (poľsky tulene) už cítia ryby vo vedrách. Návštevnící leštia objektívy, šou sa začína. Každý fok vie, kde je jeho miesto, ku ktorej značke zakotviť a čakať na povel ošetrovateľa. Vzduchom letia ryby, za kúsky, ktorých sú tulene schopné, by sa nehanbili ani psy na cvičisku.
Helské Fokarium.
Večera.
Fokarium zastrešené Oceánografickým inštitútom Gdaňskej univerzity však nie je žiadnym zábavným parkom na štýl delfinária. Nebolo vybudované prioritne ako turistická atrakcia, ani ako zárobková činnosť. Cieľom je ochrana ohrozenej populácie tuleňov, ktoré v dnešnom svete strácajú svoje prirodzené habitaty. Organizácia okrem ich ochrany zastrešuje aj viaceré ekologické projekty v Baltskom mori. Dôraz pritom kladie na čoraz aktuálnejší problém, ktorým je znečisťovanie morí odpadom. Ak niekedy Hel navštívite, podporte ich kúpou pekného suveníru z ich obchodíka. Tričká majú skvostné.
Chúďa tuleň Krysia, požral mince z bazéna a umrel.
Jak dlugo źyja śmieci w morzu?
Odpad, čo končí v mori, nekončí len v mori.
Život v samotnom mestečku na konci Helskej kosy, tam, kde je so svojimi tromi kilometrami vôbec najširšia, sa odvíja najmä na hlavnej ulici, ktorú lemujú historické hrazdené a tehlové domy. Jeden vyzerá ako zo severu Nemecka, druhý ako salón niekde z Kansasu. Podivná zmeska domov s malými obchodíkmi, reštauráciami a krčmičkami, čo tieto dni zíva prázdnotou. Len občasné rodiny s deťmi rušia dokonalý dojem mestečka duchov, miestni sú schovaní v teple svojich domov a malých panelákov, ktoré pôsobia pri mori zvláštne. Mať výhľad z bytu na pláž, však nemusí byť vôbec zlé.
Na hlavnej ulici.
Vo vnútri útulných reštaurácií to vonia rybacinou, nečudo, veď v Heli dodnes nájdete rybárov, čo sa každodenne vydávajú na more za svojím chlebíčkom. V prístave tu nenájdete žiadne veľké lode, denná norma pre rybárov je vraj dvesto kilogramov rýb. Ponuka je široká, od bežných tresiek, až po ryby čudesných mien, ktoré nám na jedálnom lístku nehovoria nič ani v polštine, ani v angličtine. Chutia však výborne a tak svoje dni na rybách s frytkami pridávam k tým v Gdaňsku. Stále sa spoliehame na schopnosť rozumieť a komunikovať v slovensko-poľskom panslovanskom jazyku. Tá však naráža na svoje limity práve pri výbere z menu a tak si nedopatrením objednávam tradičnú miestnu polievku s nevinným názvom flaki. Pri jej jedení dumám nad jej zložením, prežúvam zvláštne húževnaté kúsky a obávam sa chobotníc. Až dodatočné googlenie prináša odpoveď. Zjedol som držky! Dospievam k zisteniu, že zotrvávanie na stereotypoch by som mal opustiť a Nový rok je aj o búraní predsudkov. Držky sú fajn, nechutili mi len v mysli, keďže tá nemala nikdy šancu ich skutočne ochutnať. Do nového roku prajem aj vám mnoho precitnutí. I keď pozor, môžu byť húževnaté.
Múzeum rybolovu.
Tehlový dom, mnou súkromne Kansas zvaný.
Domce, ryby, lodičky...
Zdá sa, že nielen v Česku je kampaň aktuálnou.
Nepokoj vĺn a čajok.
V prístave.
Dominantou a pýchou Helu je červený maják, ktorý nás oslovil už počas sledovania krátkeho dokumentu o meste v archíve Českej televízie. Ktovie, či v ňom stále pracuje ten sympatický starý pán, ako pred rokmi, no svoje kúzlo zdá sa nestráca. Týči sa nad borovicami zarastenými pieskovými dunami, ako výstražný prst pre lode, ktorých kapitáni by pod parou a v tme pozabudli na pevninu. Majáky mám rád, nezáleží na veľkosti, či už je to ten na konci sveta v portugalskom Cabo de Roca, alebo o niečo menej honosný helský.
Od majáku k pláži vedie viacero cestičiek. Nech sa už vyberiete ktoroukoľvek z nich, zrejme narazíte na pozostatky toho, čo tvorilo v minulosti súčasť obranného systému Helu pred prípadnými dobyvateľmi. To, čo dnes poznáme pod názvom Helská kosa, bolo ešte v 17. storočí len sústavou viacerých osamotených pieskových ostrovov, ktoré sa neskôr spojili v jeden celok. Celok, čo tvoril prirodzenú bariéru ku Gdaňsku a poľskému pobrežiu od severu. Pre svoju strategickú polohu bola prakticky celá dĺžka Helskej kosy po vzniku II. Poľskej republiky po skončení prvej svetovej vojny prebudovaná na obranný systém pozostávúci so zákopov, strieľní a pozorovateľní. Po obsadení Poľska Nemeckom bola obrana pobrežia ešte zintenzívnená. Hrdinskej obrane pobrežia Poliakmi pred útokmi Nemcov sa venuje aj Múzeum obrany pobrežia, situované v rekonštruovanej časti obranného systému pred vstupom do mestečka Hel.
Inštalácia pri majáku.
Zaniknutý kemping pripomína kúpele Byšta.
Je sviatok, múzeum je zatvorené, no mi napriek tomu nemáme, čo ľutovať. Pozostatky obranného systému sú roztrúsené všade navôkol, stačí len kráčať lesom na ľubovoľnú stranu a skôr, či neskôr na ne narazíte. Tu opustená pozorovateľna, tam guľometné hniezdo, spleť podzemných bunkrov alebo dlhé, betónom vystužené zákopy obrátené smerom k pobrežiu. Ešte dnes tu vo vzduchu cítiť adrenalín vylodenia, bezpodmienečnosť konfliktu, ktorý sa po rokoch zdá, akoby prebehol tak dávno, že to už ani nestojí za reč. Betónové pozostatky však hovoria takmer dnešným jazykom. Ak sa nám občas zdá, že žijeme v zlých časoch, netreba priveľa abstrakcie, aby nás história tvrdo prefackala. Tam, kde sa dnes na pláži farbí koža slnkom dohneda, tiekla ešte prednedávnom krv. Sladká sa miešala so slaným morom. Áno, ľahko sa zabúda, veď žijeme tie ťažké časy, EÚ naťahuje svoje chápadlá, ľudia hynú hladom v hladových dolinách a vôbec, všetko je nahovno.
Ruiny pozorovateľne trčiace z borovicového lesa.
Prieskum opustených miest, to je to, čo nás baví.
Zdá sa, že Poliakov a Slovákov spája aj sklon k bordelárstvu.
Zákopy.
Guľometné hniezdo.
Roky už dali zbraniam zbohom. Za morom už nie sú ani kapitalistickí bubáci, čo zo Švédska ohrozujú pracujúci ľud budujúci socializmus, ani iné skutočné, či vymyslené hrozby. Pláže Helskej kosy voňajú morom, čo láka k prechádzkam, trsy trávy tu vejú vo vetre, pieskové duny sa len pomaly preskupujú. Zdá sa, že všetko je tak, ako má byť. Niekto zanechal nápis Shrek v strmom brehu, psy prinášajú aport, more sa vytrvalo vlní a slnko je skúpe na lúče.
Všetko je tak, ako má byť. Kľačím vo vlhkom piesku a kľačím v ňom pred ženou, ktorá mi bude večnou. Šum mora neutícha a ona mi vraví svoje áno. O pár metrov ďalej nachádzame vodou vybielený konár, na ňom prichytenú plastovú píšťaľku. Niekto ju stratil, my sme ju našli. Je pre nás zlatou, symbolickou, budem tancovať, ako bude pískať. Zásnubná píšťaľka na krku ženy.
Severný vietor.
Bol som tu. Shrek.
Láska od chladného mora.
Minimalizmus.
Baltská romantika.
Obeť novoročných osláv.
Promenáda.
Výhľad za pár drobných.
Farebný svet.
