Učiteľ geografie, ktorý už viac neučí ako učí. Čerstvý otec. Bystričan žijúci vo Zvolene. Milovník cykloturistiky, ktorý už rok nesedel na bicykli. Konštruktívny rýpal. Autor a správca webu pre lepšiu geografiu - www.lepsiageografia.sk. Zoznam autorových rubrík: Kvízy, Nezaradená, Potulky, Cyklopotulky, Školstvo, Škola hrou, Geografia, Zamýšľanie, Pseudorecenzie, Ekológia, Vysmrkané básne, Haiku a kvázihaiku, Poviedky a povedačky
Sú mestá, ktorých rodáci pohli svetom. Málokde to platí viac ako v meste Toruň. Zoznam najslávnejších Poliakov by bol bez Mikuláša Kopernika nevydareným žartom, alebo dielom hlbokej neznalosti. Svojmu rodnému mestu robí dobré meno aj storočia potom, ako so svojim heliocentrickým modelom pohol Zemou zo stredu slnečnej sústavy na dráhu, po ktorej tak trpezlivo tancuje a bude tancovať do skonania dní.
Helská kosa oddeľujúca vody Baltského mora a Puckého zálivu, je s dĺžkou 35 km najdlhšou kosou poľskej časti Baltu. V porovnaní s Kuršskou kosou je menej známou, krásou jej však konkuruje.
Ak more, tak Baltské. Ak zimná dovolenka, tak na miestach, čo sú divné. Niežeby bolo Poľsko exotické, ono len pre nás akoby ani nebolo. Čo už tam len môže byť, počúvate zovšadial. Ako sa len ukrutne dá mýliť pri omyloch z neznalosti. Náš polski trip nemohol byť lepším a kde inde ho začať, ako práve od k nám najvzdialenejšieho miesta. Vitajte v Gdaňsku, v meste, ktoré som mal vďaka názvu rád už od detstva, i keď trvalo niečo vyše štvrťstoročie, kým som tie city stvrdil zážitkom.
Najťažšie je písať o miestach, ktoré každý pozná, pri ktorých je každý ich další opis len zbytočným nanášaním znakov do ľubovoľne zvoleného textového editora. Najťažšie je písať o miestach, o ktorých povie Google viac ako vaše postrehy návštevníka náhodného výskytu. Napriek tomu to s Oravou, Babiou horou a Pilskom skúsim. Diagnóza blogera s grafomanským návykom je raz trpký chlebíček.
S neznámym mestom je to ako s človekom, aby ste ho spoznali, treba mu dať čas. Byť zvedavý, veľa sa pýtať (aj očami), zažiť s ním spoločné chvíle, pomaly a sústredene prenikať pod kožu. Turista, akokoľvek by sa snažil, nespozná mesto za dobu, ktorou ním prechádza dôsledne. Nemusí to byť vôbec na škodu. Veď práve takto, narýchlo, sa rodia lásky na prvý pohľad. Lásky, ktoré preverí až čas. Cez víkend sme sa takto zaľúbili do Novej Bane. Mestečko s bohatou banskou minulosťou a jeho malebné štále sú prirodzene krásnymi.
Odstrihnúť sa od zlých správ, ktoré sa na nás odvšadiaľ valia je ľahké najmä cez leto. Človek si len tak putuje krajinou a hlavu vymýva čistými zážitkami, správy prestanú existovať, zdajú sa nepodstatné a vôbec nebavia. Denne stretáte priateľských ľudí, no nevyhnete sa ani typicky slovenským službám, pri ktorých sa cítite nevítaní. Rád by som sa krátko podelil o snahe pár ľudí starať sa o salaš vo Veľkej Fatre, ktorý slúži zdarma všetkým turistom, prechádzajúcim týmito krásnymi horami. Keď sme doň vstúpili, okamžite mi do mysle vpadol názov tohto článku.
V okolí Banskej Bystrice sa nachádza množstvo väčších, či menších pamätníkov spojených s obdobím druhej svetovej vojny. Je trochu šokujúce, že aj tie pripomínajúce najväčšie zverstvá, na ktoré nesmieme zabudnúť, sú v značne žalostnom stave. Ukážme si dva pamätníky z Badína a Kremničky.
Na Slovensku máme viacero zanedbaných historických pamiatok, pri pohľade na ktoré máme dôvod sa červenať. V intenzite rumenca na tvári národného zahanbenia by obsadil niektorú z vedúcich priečok istotne aj Holíčsky zámok. Jeden z najhonosnejčích zámkov na našom území a barokový unikát spojený s Františkom Lotrinským a Máriou Teréziou je dnes len skromnou popoluškou, čakajúcou na princa s nápadom, alebo ešte lepšie s mešcom plným peňazí.
Ostrava už dávno nie je čiernym mestom, ako si pamätajú staršie generácie, keď do jej baní putoval aj nejeden slováčisko za svojim uhlím natreným, tvrdým chlebíkom. Dnes nás privíta prekvapivo farebné, moderné mesto s kozmopolitným duchom, ktoré sa stáva cieľom nielen domácich návštevníkov.
S príchodom jari sa vyjasňuje nielen obloha a tváre ľudí, ale aj krajina. Slnko do nej vtláča život a núti nás objavovať krásu jej každodennosti, ktorá teší neraz viac, ako ďaleké cesty za exotickými destináciami. Otvorte oči, vyrážame za dedinu a možno stretneme aj svätcov.
Slovensko chce byť atraktívnou turistickou destináciou nielen pre domácich, ale aj zahraničných návštevníkov. Z každej strany počuť o rozvoji cestovného ruchu a o jeho potenciály pre ekonomický rozvoj regiónov. Ako však vyzerá naša propagácia na webe a ako sme na tom v porovnaní napr. s Českou republikou? Pozrime sa na to bližšie.
Keď som bol malý, všetko čo som vedel o Slovácku bol fakt, že sa nesúdi. Netušil som kde sa nachádza, hovorili tam čudným nárečím, bol tam hluk, ľudová hudba a víno. Až som sa pred rokom ocitol v Skalici, ktorá sa stala mojím druhým domovom a čo čert nechcel, na Slovácko to zrazu bolo, čo by džbánom dohodil. Hneď po prvej návšteve mi prirástlo k srdcu, odvedy ma to ťahá k nemu, smerom od Záhoria. Poďte, zoberiem vás tam na výlet.
Cestujeme často, čoraz ďalej, stále na nové miesta. Na internete a v časopisoch čítame zážitky druhých, spriadame plány na vlastné cesty. Je množstvo rád a tipov kam, ako a kedy ísť. Menej sa však zamýšľame nad základnou otázkou prečo.
Každý má svoje obľúbené miesta na Zemi, miesta ktoré nosíme v sebe bezohľadu na to, kde sa práve nachádzame. Vplývajú na nás, menia spôsob, ako sa pozeráme na doposiaľ neznáme, naše kroky otáčajú k sebe. Nedávajú zabudnúť ...
Kúpele Korytnica poznáme všetci snáď ešte z hodín zemepisu. Dnes ich už v učive kúpele Slovenska spomínať nemožno. Ako učebnicový príklad na mestečko duchov však poslúžia dokonale. Stačilo desať rokov a príroda Nízkych Tatier si územie berie späť, hmotné a prenosné si už dávnejšie odniesli ľudia. Nahliadnime do Korytnice cez fotografie a nebojme sa vojsť aj dovnútra. Je to zážitok "par excellence".
Objavujeme svet, aby sme sa nakoniec vrátili nadvihovať kamene za svojim humnom. Pod každým je malý kúsok zeme, hodný pozornosti. A skutočne, po návrate z Pobaltia som si dnes vyšiel na krátky, relaxačný cyklovýlet pár kilometrov za mesto a zdravo sa nadchol. Na čo sa my len do tých diaľav vlastne trepeme?
Už v detstve sa učíme o dobrodruhoch, cestovateľoch, ktorým nie je obzor nikdy dosť vzdialený. Ich príbehy čítame so zatajeným dychom, trochu zahanbení pri predstave dnešných medzikontinentálnych letov. Poznáme Marca Pola, Amundsena, či Livingstona. Kto je však Thomas Stevens? Včera som netušil, dnes je mojím hrdinom. Prvý muž, ktorý na bicykli obošiel svet. Dnes nič zvláštne, v rokoch 1884 až 1886 však vyrážajúce dych.
