Cesta na sever je dlhá takmer deň. V lôžkovom vozni rýchlika z Bratislavy do Varšavy je teplo a smrad. Ak by sa volal Chopin, ako ten, čo chodí z Viedne do Varšavy cez deň, puklo by z neho i to smutné srdce virtuóza, ktoré po tom, čo vo Francúzsku umrel, priniesla jeho sestra Ludwika späť do Poľska vo fľaši od koňaku. Okno sa neotvára a vzduch spod ležadiel horúčkovito fermentuje topánky umiestnené pri nozdrách, čo lapajú po dychu. Myslím na dobytčáky, ktoré sa pred časom, čo sa zdá byť vo svetle niektorých volieb irelevantný, vybrali tiež do Poľska plné ľudí bez lístka, nádeje a chuti kdekoľvek cestovať. Pod ťarchou myšlienky, nevhodnej čo i len ako prirovnanie, sa hanbím za okamih nepohodlia a pootváram dvere do uličky. Maďarský sprievodca nemá ani jazykové schopnosti, ani náladu. Vždy tesne predtým, ako sa mi podarí zaspať, prichádza a z pre nás neznámych dôvodov ich zabuchuje. Kdesi pred Varšavou sa na mňa už definitívne naserie, nevyspatý sa nasieram tiež. Oprením váhy svojho celého tela o okno nám víťazoslávne dokazuje, že sa dá otvoriť a že sme blbí. Nerozumiem prečo sa v dopravných prostriedkoch toľko prekuruje, nerozumiem, prečo sprievodca v medzinárdnom rýchliku nevie jazyky. Odpoveď som našiel až neskôr v knihe Sama Mareca. Tak to chodí.
Po ľahkom prestupe vo Varšave sa s každou pribúdajúcou zastávkou presúvame o sedačky ďalej, akosi nám na Slovensku zabudli k lístkom predať rezervácie do povinne miestenkového vlaku. Za oknami letí rovná krajina, všetkých štyridsať miliónov Poliakov žije asi niekde inde, len nie pri trati, okolo ktorej nie je nič, len tá rovná krajina a novobudované diaľnice. Kam oko dovidí, tam sa čosi stavia. Metafora s okom nie je metaforou, po prekúrenej noci vo spacom vozni sa mi kontaktná šošovka zahryzla do toho pravého natoľko, že pre jeho podráždenú červeň naň len sťažka vidím. Na polia za oknom však stačí aj jedno. Oko. Zuzka mi je slepeckým psom.
V Gdaňsku už vidím a je sa na čo pozerať. Železničná stanica vyzerá ako z Harryho Pottera, ulice mesta sa roztvárajú dokorán predstavivosti novopríchodiacich. Vo vzduchu cítiť more, no dobre, možno si to len navrávame, ale je tu, kdesi nablízku. Čajky a ich škrek nech sú mu dôkazom.
Je niečo po druhej a je niečo ako tma. Všetky ďalšie dni to bude veľmi podobné, zima už raz býva taká. Môže byť klasicky studená, alebo tohtoročne neklasicky nijaká, krátke dni v zamračenom pološere sa však nemenia. Čo tam po našich predstavách o ľadových kryhách na Balte, o zasnežených pieskových dunách, o pití vodky v teple útulnej krčmy uprostred neúprosnej zimy severu. Nedá sa svietiť, nech teda svieti aspoň vianočná výzdoba v postvianočných námestiach so stromčekom, čo to už má za sebou.
Dlugi targ a jeho povianočné čaro.
Gdaňsk, mesto jantáru, hnutia Solidarność z miestnych lodeníc, ktoré sa pod vedením Lecha Walesu pričinilo o pád komunizmu v Poľsku, mesto, ktoré striedalo štátnu príslušnosť tak často, až sa všetok ten chaos podpísal pod jeho výzor, chuť, dôležitosť a jedinečnosť. Človek až nemá pocit, že je u severných susedov. Takto nejak vyzerá Hamburg, holandské a flámske mestá. Vedeli sme, no i tak sme prekvapení. Vysoké, štíhle domy v uliciach starého mesta sú ako z rozprávky a to mi verte, na rozprávky už dávno nie som. I keď práve nie je hlavná turistická sezóna, mesto vibruje návštevníkmi, korzujúcimi domácimi a vyžaruje energiu, ktorá by sa mala baliť a predávať. V rebríčku navštívených miest stúpa baltský objav rýchlo vysoko.
Po čase sa nedá nevšimnúť veľkosť a početnosť kostolov, ktoré tu rastú na každej lepšej ulici do výšok, že by si jeden až hlavu z krku vykĺbil. Katedrála Nanebovzatia Panny Márie je najväčším tehlovým svätostánkom na svete vôbec. Keď ste v jej vnútri, máte pocit, že sa prechádzate námestím stredne veľkého mesta zastrešeným gotickými oblúkmi. Napriek tomu, že veľkých kostolov je tu veľa, nemajú núdzu o veriacich, ktorí tam prúdia dnu a von, akoby len na tom záležalo. A ktovie, možno ozaj záleží.
Na uliciach je pekné aj to, že žijú aj osve, bez turistov.
Ulica Piwna s katedrálou Nanebovzatia Panny Márie.
Po mačacích hlavách kráčať a obdivovať.
Rybackie pobrzeže s historickým žeriavom.
Byť v Gdaňsku dva dni a naplánovať si veci v krátkych intervaloch svetla tak, aby sa stihlo všetko, čo by sa stihnúť malo, je na nás akosi priveľa. Nechce sa nám hnať, potreba byť jednoducho a prosto spolu, pomaly vstrebávať miesto, jeden druhého a nové objavy je silnejšia, ako odfajknúť si ďalšiu must see vychytávku, bez ktorej nie je návšteva metropoly Trojmestia kompletnou. Plány na preskúmanie lodeníc, či delty Visly do mora preto plynule odsúvame dostratena. Len v dosahu pešej chôdze je toho nadostač a sledovanie poľských filmov po večeroch nás ešte stále baví. Sú sondou do života Poliakov, pokrmom na utíšenie hladu, čo tkvie v našej neznalosti poľskej kultúry. Na to, že sme bratský národ, vieme o sebe žalostne málo. Škoda, že viac Slovákov nepozná skvosty ako filmy Svadba, Zlý dom, Kariéra Nikozia Dyzmy, alebo Predpoveď na zajtra. Sú nám blízke, poučné, vtipné a smutné. Pri Slovanoch to už tak býva.
Radnica s Neptúnovov fontánou / Gdaňsk lubi blogerów
Kde sa staré spája s novým.
Pre suchozemcov sú najzaujímavejšími časťami mesta zrejme tie pri vode. Či už je to samotná rieka Motlawa, alebo na nej v minulosti vybudované kanále. Z najznámejšej promenády Rybackie Pobrzeže, ktorej kraľuje historický žeriav, sa môžete lodí doslova dotknúť. Chuť na rybu preto neprekvapí, nič iné tu vlastne ani nejem a ak by sa dalo, objednal by som si hádam aj rybí džús. Pri nápojoch by však bolo chybou neochutnať nielen poľské pivá, ktorých množstvo značiek a chutí môžeme len závidieť, ale najmä originálny gdaňský elixír, ktorý nadchne nielen chuťou. Goldwasser, po našom asi Zlatou vodou zvaný, je bylinný likér, ktorý snáď ako jediný na svete obsahuje pravé zlato. Jeho 23 karátové kúsky v ňom plávajú ako potopené karavely naplnené trblietavým kovom. Keď ho tu v roku 1598 vymyslel holandský občan mesta Gdaňsk Ambrosius Vermeulen, isto netušil, že to, čo zamýšľal ako alchymistický medikament, prežije stáročia vo forme obľúbenej alkoholickej pochúťky. Zlato síce nelieči, no ani neškodí. Po skúšobnom vypití fľaše tohto nápoja, viem však s istotou jedno. Chutí ako vyzerá, bardzo dobrze.
Veľký mlyn.
Most milosci pre zakochaných.
V širšom centre.
Sme už raz asi takí, pred návštevou skvostných múzeí, ktorých je tu kopa (spomeňme napr. slávne múzeum jantáru), uprednostňujeme prechádzky na slepo, bez mapy, len si tak ísť a čakať nečakané. V cudzom meste je nečakané za každým rohom. Každý roh je začiatkom novej skúsenosti. Niekto by tieto presuny nazval vatou, práve do tejto vaty sa však radi kladieme, mäkko sa v nej kráča. Práve tak sa objavujú ulice, ako tá Świetego ducha, v centre, predsa však mimo hlavného ruchu. Ulice, kde stále žijú ľudia v starých domoch ako perníky, kde v nočnom parku medzi nimi chýbajú len hrajúce sa deti, aby bol obraz o šťastnom domove úplne ideálny. Zo svetiel za oknami sála čosi tak domácke, až človek zatúži po rodinnom živote.
Pamätník detských transportov pri železničnej stanici.
I keď je sever Poľska praktická rovina, občas sa nejaký ten kopec predsa len objaví. Asi tak, ako Grodzisko (nem. Hagelsberg) týčiaci sa nad železničnou stanicou Gdaňsk Glówny. Už v 13. storočí tu stál hrad, ktorý bol v dobách prusko-francúzskych vojen prestavaný na rozsiahlu pevnosť. I keď ide na prvý pohľad len o nie veľmi zaujímavé zemné valy, oplatí sa sem merať cestu. Práve odtiaľto je výhľad na takmer celé mesto. Počas našej návštevy v sychravom počasí, bolo však slovo takmer trochu prisilné. Na najvyššom mieste prerezával hmlu Kríž milénia, vežiam starého mesta a ramenám veľkých prístavných žeriavov to išlo v nižších polohách o niečo slabšie.
Miléniový kríž.
Panoráma zahmleného mesta.
Zemnými valmi pevnosti.
V priestoroch pevnosti sa určite oplatí navštíviť unikátne Centrum Hewelianum, ktoré nesie meno slávneho gdaňského astronóma Johannesa Heveliusa a nerobí mu veru hanbu. Ak chcete priviesť deti k láske k vede a technike zábavnou a hravou formou, toto je to miesto. Interaktívna výstava nadchne nielen ich, ale aj dospelých. Sami sme si overili, koľko toho o mechanike, akustike, optike a iných disciplínach nevieme. Mať tak časť expozície venovanej vesmíru a Zemi v škole, to by boli hodiny geografie! Ostáva len veriť, že plánované Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky, bude u nás aspoň spolovice tak pútavým. Podľa rozpočtu by aj mohlo. I keď Slovensko je krajinou neraz záhadnou.
Len si tak plávať tankerom.
Ďalším múzeom, ktoré nás presvedčilo, že stojí za návštevu je Múzeum námorníctva (Ośrodek Kultury Morskiej). V pekne zrekonštruovanej budove v blízkosti slávneho dreveného žeriavu, uvidíte typy lodí, člnov a podivných plavidiel z celého sveta aj bez toho, aby ste si nohy vo vode zamočili. Ani som netušil, na čom všetkom sa dá plávať. Odvahu tých, čo sa vydávajú na more dokážem po návšteve múzea oceniť ešte viac. I keď už nie deti, stále sme hraví a tak sa s nadšením vrháme najmä na interaktívnu edukatívnu expozíciu, v ktorej si môžete vyskúšať mnoho praktických činností spojených s námorníctvom (interaktívne sa dá múzeum navštíviť tu).
Námornícke uzly nám príliš nešli.
Deti sa tu môžu preobliecť za námorníkov, kapitánov a pirátov, vyskúšať si riadenie rôznych typov lodí, simulovať obsluhu nákladného žeriavu, spoznať prepravu nákladov v kontajneroch (práve tento moderný spôsob prepravy umožnil medzinárodný obchod v rozsahu ako ho poznáme dnes), zažiť čo je to byť v ponorke a mnoho ďalšieho. Verím, že podobné interaktívne a zážitkové expozície sa budú šíriť aj u nás. Ten rozdiel oproti bežných vitrínovým múzeám je obrovský a človeka to jednoducho baví, i keby ho to baviť možno vôbec nemalo.
Ako naložiť kontajnerovú loď tak, aby sa neprevrhla.
Obleč si svojho námorníka.
Výstava plavidiel sveta.
Rybár z Peru.
Na tomto a plaviť sa? Hmm...
Po prehliadke stálych expozícií múzea ideme na najvyššie poschodie, máme lístky na všetko a prečo sa teda nepozrieť, čo za prekvapenie nás čaká. A veru, oplatilo sa. Škoda, že buď sa to na Slovensku nedeje, alebo len ja o tom nemám vedomosť, v Poľsku však zjavne vedia "predať" aj svoju komunistickú minulosť. Interaktívna výstava venovaná životu za socializmu a hnutiu Solidarnosc nás úplne pohlcuje. Dvadsaťjedna krátkych komiksov a po každom dve otázky. Zisťujeme, že život za oponou bol zrejme podobný, vieme prekvapivo veľa reálií, čomu sa čuduje nemecký pár idúci tesne za nami. Sme proste borci, a to som v tom marazme žil len šesť rokov. Zaujímavým počinom, ako podať život pred 89 súčasnej mladej generácii sú aj stolové hry vydávané organizáciou Instytut Pamięci Narodowej. Známejšia Kolejka (hra roku 2012) simuluje nedostatok základných potrieb v obchodoch a ich pracné zháňanie. Názov trefne vychádza zo slova kolejka = rad. V novšej Strajk! Skok do wolności, majú hráči za úlohu zorganizovať úspešný štrajk v gdaňských lodeniciach a prispieť k prevratu, ako sa to skutočne udialo v roku 1989. Obe hry sa predávajú aj v anglickej jazykovej mutácii. Výborný suvenír z Poľska!
Bloger v službách poľskej štátnej bezpečnosti.
Ďalšie dni, miesta pred nami a prichádza čas na rozlúčku s Gdaňskom. Mal by som napísať, že sa neodchádza ľahko, klamal by som však. Ako radi prichádzame, rovnako radi sa aj lúčime. Je v tom niečo melancholické, sľubujúce nostalgiu v budúcnosti a vôbec, je to potrebné, aby sa človek mohol otvoriť novým podnetom od ďalších miest čakajúcich na odhalenie. Ubytko v Sopote ešte počká a tak nasadáme na pravidelný vlak spájajúci sídla Trojmestia ako električka a dávame šancu Gdyni, i keď vieme, že lesk Gdaňsku tam istotne nenájdeme.
Prístavné mesto má krátku, no zaujímavú minulosť. Postavené na popud poľskej vlády v rokoch 1923 až 1934 ako dôsledok straty prístavu v Gdaňsku. Úlohu nahradiť chýbajúci prístav mesto zrejme splnilo do bodky, i keď po opätovnom navrátení Gdaňsku do Poľska vznikla zvláštna situácia, keď v bezprostrednej blízkosti vedľa seba ležia dva veľké prístavy. Z ospalej a absolútne nedôležitej rybárskej osady, ktorá mala v roku 1920 len niečo vyše tisíc obyvateľov, narástla časom Gdynia (v slovenčine vraj Gdyňa) do úctihodných rozmerov a dnes v nej žije viac ako štvrť milióna obyvateľov.
Morské bytosti vychádzajú z vôd Baltiku v gdynskom prístave.
Na to, že ide o mesto postavené takpovediac na zelenej lúke, by človek čakal trochu viac plánovaného urbanizmu a estetiky. Gdynia sa nám javí ako rušné osie hniezdo plné dychtivých jedincov plniacich preplnené cesty a chodníky vedúce k najfotogenickejšiemu miestu - aleji Jána Pavla II. (podľa pápeža je v Poľsku pomenovaných celkovo akosi podozrivo priveľa lokalít). Prístav a mólo je zaujímavým miestom, patrí však zrejme k tým, ktoré sú predsa len pôsobivejšie z vtáčej perspektívy. Počas našej návštevy sú zhodou okolností všetky atrakcie zatvorené (akvárium, bojová loď Blyskawica) a tak si musíme vystačiť s obdivovaním lodí rôznej povahy. Niektoré sa hrajú na pirátov z Karibiku a je to tak trochu smiešne. Ale tak prečo nie, dávka pravidelného gýču ešte nikoho nezabila a niekomu sa môže dokonca aj páčiť.
Piráti z Karibiku Baltu.
Monumenty v prístave.
Bojová loď Blyskawica.
Na akomsi centrálnom mieste na samom začiatku prístavu sa deje čosi nezvyčajné. Takmer dokončené obrie pódium futuristického vzhľadu vyžaruje do priestoru decibely, akoby na želanie ušných lekárov s nedostatkom práce. Z reprákov sa rinie poľsky spievajúci Ricky Martin, aby bol onedlho vystriedaný Gangmanstylom, tentoraz v origináli. Prípravy na Silvester ako majú byť. Až o pár dní sa dozvedáme, že práve tento rok mali oslavy príchodu Nového roku pre Gdyniu zvláštny punc. Prvýkrát sa hlavné národné oslavy presúvajú z hlavného mesta Varšavy sem k brehom Baltského mora. Vážna to vec, gratulujeme.
Partnerské kúpeľné mestá. Do Zakopaneho celkom dlhá cesta.
Záver v Trojmestí už patrí mestu Sopot, ktoré je z trojice spojených sídiel najmenšie. Na Slovensku málo známa záležitosť je v skutočnosti najväčším letným dovolenkovým strediskom na poľskom pobreží Baltského mora. Ak mám možnosť porovnať ho s lotyšskou Jurmalou alebo estónskym Parnu, odporúčam všetky tri. Predpokladám však, že počas leta budete mať práve tu najmenšiu šancu nájsť voľné miesto pre svoju deku. Poďla prieskumov totiž až 3/4 Poliakov chodí k svojmu pobrežiu, čo môže pri ich celkovom počte znamenať značnú sezónnu plnku.
Sopot vyzerá ako Starý Smokovec reznutý Karlovými Varmi, ktorý ktosi šupol k pieskovým plážam Baltského mora. Má svoje čaro, ale na náš vkus vyzerá byť až trochu príliš nóbl. Najznámejším pohľadnicovým záberom mesta je ozaj veľké mólo, ktoré láka na prechádzky zjavne aj uprostred zimy. O trochu viac ako mólo prekvapí typická goralská koliba medzi parkom a plážou asi kilometer od centra. Darmo, poľský je nielen Balt, ale aj Tatry. Spojenie dvoch prísad, však nie vždy dobre vypáli. Káva s vodkou v zrubovej kolibe, vypchaté diviaky, los a tetrov nad hlavami, oheň v krbe, bryndza a oštiepky na jedálnom lístku, samoobslužný bar a obsluha nemilá. Pocit domova sa môže dostaviť aj na nečakaných miestach.
Dovidenia na Helskom polostrove priatelia!
Sopotské mólo.
Ticho, teplo, tekutiny.
Z teplej zimy sa tešia aspoň labute.
Lavičky, čo zbližujú.
-
PS: Na záver si dovolím zdieľať pekný príbeh spätý s Gdaňskom od Oza Guttlera. Rybačka ako má byť.
