Nikdy som nebol vášnivým cyklistom a ako Banskobystričan obklopený horami som mal vždy bližšie k pešiemu putovaniu po hrebeňoch a lesoch s batohom na chrbte. Týmto spôsobom som spoznával aj vzdialenejšie krajiny ako Francúzsko, Španielsko či Portugalsko. Dlhšie vzdialenosti bolo pohodlné zdolávať stopom, či bežnými formami dopravy ako sú autobusy, či vlaky. Vášen k cykloturistike som objavil tak trochu náhodne minulé leto, keď som si povedal, že na pracovné stretnutie do Skalice sa vyberiem na bicykli. Tie tri dni ma zmenili, lebo zmenili môj pohľad na možnosti cestovania. Nemusíte byť trénovaný profík, aby ste prešli dlhé vzdialenosti, mnoho videli a mnoho zažili. Presťahoval som sa do Skalice a možností na horskú turistiku bolo pomenej. O to viac však bolo miest v jej širšom okolí, ktoré lákali na preskúmanie. Zamiloval som sa do víkendových cyklovýletov na Záhorí, či južnej Morave a bicykel mi takpovediac prirástol k zadku. O tom, že svoju prvú učiteľskú dovolenku strávim s nohami na pedáloch bolo rozhodnuté, otvorenou ostávala len otázka kde. S kamarátom Lukášom sme sa z akýchsi poloúchylných dôvodov nadchli Moldavskom, jeho vínom, prašnými cestami a nízko položenou krajinou, tak odlišnou od tej, na ktorú sme zvyknutí. Prišlo leto a opäť sa ukázalo, ako zbytočným je plánovanie vopred. Lukáš nedostal dovolenku a sám som sa na cestu do Moldavska necítil. Zadok bol však stále prirastený k bicyklu a tak som si povedal - keď nie na juh, tak na sever. Len ja a pobaltské krásky Litva, Lotyšsko a Estónsko. Čo tam objavím? Akých ľudí stretnem? Zvládnem tých 2000 km, pieskové duny Kuržskej kosy, Čudské jazero, Fínsky záliv, ostrovy Hiiumaa, Saaremaa a Muhu?
Na každú cestu sa treba pripraviť a ani tentoraz tomu nemohlo byť inak. Bicykel šiel do opravy, ja do obchodu kúpiť brašne. Prišiel koniec školského roku a veci začali naberať rýchly spád. Po študentoch ostalo na chodbách školy ticho a čas na hodiny cestovných príprav strávených za internetom. Posielanie žiadostí na ubytovanie cez couchsurfing, stručný itinerár a hľadanie spôsobu ako sa na sever s bicyklom vôbec dostať bez toho, aby som musel šľapať stovky kilometrov cez celé Poľsko.
Kto občas cestuje slovenskými železnicami s bicyklom vie, že bude potrebovať zvýšenú dávku trpezlivosti. Už vo vlaku do Žiliny počúvam sťažnosti starších pánov nastupujúcich v Turčianskych Tepliciach. Čo mám, čo stáť s bicyklom v uličke pri záchodoch a znemožňovať ich pohodlný nástup do vlaku. To, že som si zaplatil nielen lístok za seba ale aj za bicykel a napriek tomu s ním musím stáť celou cestou ako tĺk, by im pokojne nevysvetlil ani dalajláma. Ani vo vlaku zo Žiliny do prvej poľskej stanice za hranicami vo Zwardone tomu nie je inak. Darmo, slovenské železnice znižujú počet spojov, kvalita cestovania však ostáva totožná s tou spred dvadsiatich rokov. Do mesta Bielsko-Biala je to už o niečom inom, priestor pre uloženie bicykla je samozrejmosťou a cyklista si konečne môže sadnúť medzi ostatných cestujúcich. Do Litvy je to cez celé Poľsko predsa len ďaleko a tak prespávam v Bielsko-Biala u couchsurfera Chrisa, aby som sa na ďalší deň vlakmi dostal až do mesta Suwalki v severnom Poľsku pri hraniciach s Litvou. Chris je úplné skvelý, varíme, popíjame pivká a do noci kecáme o cestovaní. Prešiel toho už neúrekom a na moje prekvapenie sa živí okrem iného aj fotografovaním a písaním článkov do poľských cestopisných časopisov. Začiatok mojej dlhej cesty nemohol byť lepší. Ďalší deň prichádzam cez Varšavu a Bialystok do Suwalki, kde už ďalšie ráno vymením vlaky za bicykel. Joanna a jej priateľ, ktorí ma v Suwalki hostia sú ďalšou pozitívnou skúsenosťou s couchsurfingom. Krajina severovýchodného Poľska je známa zvlnenou krajinou a množstvom jazier a tak som len rád, že večer sedíme neďaleko mesta pri jednom z nich. Od hladiny sa odráža západ slnka a moji poľskí hostitelia sú po prvotných pochybách prekvapení, ako si dokážeme bez angličtiny, v našich rodných jazykoch výborne rozumieť.
Po dvoch ďnoch vo vlakoch konečne „on the road“. Ráno je ako z maľby a veští krásny deň . Netrvá dlho a príjemnou pahorkatinnou krajinou Wigierskeho národného parku (www.wigry.win.pl) sa dostávam k hranici Poľskej a Litovskej republiky. Zámerne si volím menej frekventovaný prechod a vyhýbam sa prechodu na medzinárodnej ceste spájajúcej mestá Sejny a Lazdijai. Premávka je prakticky nulová, cesta bez asfaltu vedie hustými lesmi a nebyť skromných tabulí informujúcich o mieste kadiaľ vedie hranica, človek by ani netušil, že prešiel do Litvy. Zbohom slovanské kraje, vitajte v Pobaltí! Prechodom hranice medzi Poľskom a Litvou si musíte prestaviť nielen vnútorné slovníky na jazyk neslovanskej jazykovej rodiny ale aj ručičky hodín o hodinu dopredu. Všetky pobaltské štáty používajú východoeurópsky čas, čo pre cyklistu prináša výhodu neskorších západov slnka.
Zbohom Poľsko!
Vitajte v Litovskej republike!
Najbližšie dva dni ma čakala cesta do Vilniusu cez rázovitý kraj južnej Litvy s názvom Dzukija známy výraznou lesnatosťou a riedkou hustotou osídlenia odvíjajúcou sa z neúrodných pôd na pieskových vnútrozemských presypoch. Lesy tu svojím drevinovým zložením pripomínajú borovicové lesy viatych pieskov Záhoria, roztratené osídlenie a nízky počet sídiel zas naše kopaničiarske oblasti. Kraj ako stvorený pre osamotené rozjímanie zo sedla bicykla, kde sa okolo ciest takmer bez premávky, len sem tam vynorí skromný drevený domček. Dzukija je rajom pre nadšencov tradičnej drevenej architektúry a rezbárstva. Farebné, prevažne žlté domy sú obklopené pestrou mozaikou políčok, lesov a lúk s pasúcimi sa kravami.
Skôr ako ľudia ma v Litve vítali kravy na krásne farebných pasienkoch.
Stará cesta z okrúhliakov je pre autá lepšia ako cesta z udupanej hliny, pre bicykel ani nie.
Miestami som sa cítil ako na Záhorí ...
Až kým ma časté tabule s horiacim Miškom nepreniesli opäť do Litvy.
Tradíciu ľudového rezbárstva je tu vidieť vo forme všadeprítomných vyrezávaných krížov, drevených sôch svätcov, či rôznych mytologických postáv. Našinca zvyknutého, že asfaltové cesty vedú aj na posledné lazy, prekvapia miestne cesty bez pevného povrchu, tvorené prevažne štrkom alebo len udupanou hlinou. Špecifikom sú široké cesty, ktoré majú asfalt len v prostriedku a okraje sú akoby zerodované. Pri malej premávke tieto cesty bohato stačia, autá využívajú stredový asfaltový pruh a keď sa aj občas dve proti sebe stretnú, vzájomne sa vyhnú prechodom cez nespevnený okraj. Netrvá dlho a návštevník tu razom vypozoruje najobľúbenejšiu značku áut u miestnych vodičov. Je ňou jednoznačne Audi. Práve staršie modely tejto značky tvoria podľa mojich pozorovaní minimálne osemdesiat percent vozového parku regiónu. Naše zaužívané predstavy o bývalých sovietskych republikách prekvapí, že tu nevidieť žiadne Lady, Volgy ani podobné vozidlá ruského pôvodu. Neskôr som sa od miestnych dozvedel, že sa ich radi zbavili hneď ako sa dalo. Aj táto zmena bola považovaná za jasné gesto, že s Rusmi nechcú mať po toľkých nútených rokoch už nič spoločné.
Oblasť je typická množstvom drevených krížov a sôch ...
Vo farbách tradičných drevených domov prevláda žltá ...
Miestne cesty s asfaltom vycentrovaným do stredu ...
Najnavštevovanejším mestom regiónu Dzukija je bezpochýb kúpeľné mesto Druskininkai na rieke Nemunas. Osobne ma príliš nezaujalo, pôsobilo príliš rušne, všade sa opravovali cesty, centrum bolo preplnené turistami, luxusne sa tváriacimi reštauráciami a hotelmi. Ako vhodné miesto pre odpočinok dôchodcov si ho však viem predstaviť, je obklopené rozsiahlymi udržiavanými parkami a pešími chodníčkami okolo jazera s veľkou fontánou. Práve jedna z terás pri jazere mi padla vhod pre krátky oddych a prvú možnosť ochutnať miestne litovské pivo. Najznámejšou značkou Litvy je Šviturys (v preklade Maják), ktorý môžem vrelo odporučiť. Litovské pivá sú v porovnaní s našimi minimálne rovnako chutné, slovenské majú však vyššiu horkosť. Práve v Druskininkai som si vytvoril zvyk, ktorého som sa následne držal počas celého trvania mojich cyklopotuliek Pobaltím a ktorý sa náramne osvedčil. Pri návšteve reštaurácie, či krčmy som si vždy objednával iba dve veci – kávu a pivo. Objednávka tohto znenia síce neprestala obsluhujúci personál nikdy a nikde prekvapovať, kombinácia povzbudzujúceho kofeínu a výživnej hodnoty piva, mala však vždy blahodárne účinky na môj pedálovaním unavený organizmus.
Neďaleko mesta Druskininkai začína územie národného parku Dzukija, ktorého správa a informačné centrum sídli v najväčšej dedine oblasti Marcinkonys. Marcinkonys je jednou z najlepších ukážok tradičnej architektúry a akýmsi živým skanzenom. V etnografickom múzeu sa tu môžete dozvedieť viac aj o miestnych ľudových zvykoch a tradičnom spôsobe života miestneho obyvateľstva. Práve v kempe pri jazere za touto dedinou som sa rozhodol prenocovať po prvých 135 km svojej púte a nemohol som sa rozhodnúť lepšie. V Litve nájdete množstvo podobných kempov - oficiálne určených miest na prenocovanie zdarma so základnou infraštruktúrou ako sú upravené miesta pre stany, či karavany, latrínami, detskými ihriskami a ohniskami. Tieto miesta majú pre cestovateľa okrem bezpečného a pohodlného prenocovania aj tú výhodu, že sú miestom stretnutí s ľudmi podobného zamerania a nátury. Večer mi tu robil spoločnosť sympatický pár z Nemecka, ktorý si za svoju letnú destináciu vyberá Pobaltie pravidelne najmä kvôli tichu a pokoju, ktoré im ponúka. Okolité lesy sú bohaté na huby a lesné plody a ich zber je veľmi obľúbenou činnosťou miestnych a turistov, čo poznajú miestne zvyklosti. Nemci mi ponúkli bezchybnú večeru, opekaný chlieb s vyprážanými kuriatkami. Všetko sme to nakoniec spláchli pivom a pri ohníku veselo diskutovali a zápasili so všadeprítomnými komármi až do polnoci.
Etnografické múzeum v Marcinkonys / Originálna lampa v kempe pri jazere
Luxusné spanie zdarma v kempe pri Marcinkonys
Ráno som vstával s tým, že večer chcem byť už vo Vilniuse, kde som mal dohodnuté stretnutie s kamarátkou Ilonou, s ktorou som sa zoznámil ešte na mládežníckom workcampe v Bulharsku. Počasie bolo ideálne, okolo dvadsať stupňov a mierne pod mrakom, kilometre príjemne pribúdali a prechádzal som peknou vidieckou krajinou smerom k jednej z najznámejších turistických atrakcií Litvy hradu Trakai. Okolo obeda som si uvedomil, že nie príliš detailná mapa zo sprievodcu nemusí tak celkom stačiť a že litovské cesty sú nevyspytateľné. Vedel som, že bielou farbou značené cesty na mape sú cesty s nespevneným povrchom, ale že to môže byť až tak zlé som si nemyslel. Pár hodín som blúdil v spleti „lesných ciest“ až som sa dostal do dedinky Tiltai, v ktorej som už mierne dezorientovaný skutočne nevedel kam ďalej. Miestnej babušky som sa slovensko-rusko-ručno-nožne opýtal na cestu smer Rudiškés a tá mi ochotne všetko vysvetlila. Bolo až dojemné sledovať jej snahu pomôcť turistovi v čudnej cyklistickej prilbe. Keď mala dojem, že jej ruštine nie celkom rozumiem, chytila do rúk konár a poď ho ním do blata na ceste kresliť mapu! Ako geografa ma zaujala precíznosť jej vypracovania, obsahovala nielen nákres ciest, šípkami vyznačené odbočky ale aj údaje o vzdialenostiach medzi jednotlivými bodmi v kilometroch. Spasiba, Spasiba a hybaj priamo, ako bolo povedané. Smer bol známy, cesty však boli horšie ako zlé. Nikdy predtým som nič podobné nevidel, boli široké na tri pruhy a po celej tej ohromnej šírke boli tvorené nekonečným radom hrboľov (bumby roads take me home to the place I belong …:). Nerozumiem ako môže cesta takejto podoby vôbec vzniknúť, lebo normálne je na cestách vyjazdených len niekoľko koľají, asi tu prechádzajú tankami, ktovie. Kilometre ubiehali pomaly a bolestivo na bicykli bez odpruženia a s crossovými kolesami, no napokon som sa po čase dostal opäť na asfaltku. Nikdy predtým a ani potom som nemal z asfaltu takú radosť.
Kadiaľ ísť?
Vidiecke (lesné) cesty, z ktorých mi bicykel ochorel na osmičku ...
Mestečko Trakai s asi 7000 obyvateľmi ležiace 25 km juhozápadne od Vilniusu je nie nadarmo označované za perlu Litvy. Okrem krásne zachovalej architektúry drevených domov, ktoré tu vidieť v množstve farebných odtieňov sem láka turistov najmä mohutný hrad Trakai, ktorého tehlovočervená farba sa odráža od hladiny jazera uprostred ktorého bol na osamotenom ostrove vybudovaný. Práve hrad Trakai bol kedysi sídlom mocných litovských veľkokniežat a dnes sa o tejto slávnej etape litovských dejín môžete viac dozvedieť v expozícii vo vnútri hradu. Okolie Trakai tvorí chránený prírodný park s množstvom peších či cyklistických trás okolo jazier. Zaujímavosťou mestečka z etnografického hľadiska sú Karaimovia, ktorých tu dnes žije okolo 250 a toto nízke číslo ich radí k najmenším národom sveta. Ich pôvod je nejasný, do Litvy prišli pred stáročiami ako potomkovia prenasledovanej židovskej sekty, ktorá časom tvorila značnú časť obyvateľstva oblasti Trakai. Dnes tu môžete navštíviť reštauráciu podávajúcu ich tradičné jedlá. Neviem, či sa k týmto tradičným jedlám radí aj humus, každopádne ho však môžem odporučiť. Robia ho tu výborný a s pivkom ma dobre naladil do ďalšej cesty smerom na Vilnius.
Mestečko Trakai
Hrad Trakai
Cesta do Vilniusu spočiatku vyzerala ako rekreačná záležitosť a dokonca som uveril, že tí fajnoví Litovci sem potiahli cyklocestu až zo samotného hlavného mesta. Omyl nemohol byť väčší. Už za Lentvaris sa značka presunula na bežné bočné cesty, čo by nebolo nijako hrozné, ak by ich kvalita nezodpovedala ceste pre poľnohospodárske stroje.
Cestou do Vilniusu
Po vstupe do okrajových priemyselných častí Vilniusu som začínal chápať celkovú rozlohu tohto mesta, čoraz viac sa ukazovalo, že s ani pomocou ešte stále fungujúceho GPS nebude nájdenie Iloninej adresy, kdesi na južnej periférii celkom jednoduché. Chtiac nechtiac som musel brázdiť hrozivo vyzerajúce hlavné cesty do mesta, ktoré sa silne ponášali na diaľnicu, jeden nadjazd striedal druhý a človek strácal prehľad ktorým smerom to má vlastne ísť. O to väčšia bola moja radosť, keď som sa pri stmievaní šťastne dostal na správnu adresu. Sídlisko kdesi 13 km južne od centra bolo malé a pre mňa nateraz prezentovalo predstavu o všetkých ostatných obytných štvrtiach mesta. Vyzeralo mierne povedané ošumelo a za zenitom, na Slovensku som čosi podobné nevidel, domov však pripomínali staré trolejbusy značky Škoda. Podstatné však bolo milé stretnutie s kamoškou po rokoch, sprcha, jedlo a pohodlné spanie. Mladí Litovci sa potýkajú s podobnými problémami ako aj mladí Slováci, aj napriek dobrému vysokoškolskému vzdelaniu majú problém nájsť si zodpovedajúcu, dobre platenú prácu. Preto aj Ilona ako vyštudovaná psychologička pracuje pre jednu z mnohých telekomunikačných spoločností. Nesťažuje sa, plat je dobrý a môže si dovoliť prenájom slušného bytu za relatívne lacno na predmestí.
Ilonine sídlisko ...
Ráno som už šlapal smerom na úplne opačný koniec mesta za kamarátom Alexom s ktorým som mal stráviť celý deň prehliadkov mesta. GPS fungovalo a presun sa zdal byť ľahkým sústom, i keď znamenal zdolanie viac ako 15 km ulicami veľkomesta. Vilnius je relatívne bike friendly mesto s množstvom vyznačených cyklotrás na širokých chodníkoch pozdĺž hlavných dopravných ťahov a preto ani presun na sídliská nie je pre miestnych problémom. Problém pre návštevníka a jeho GPS neznalého zmien však nastáva počas prestavby dopravy v meste. Vedel som, že sa mám dostať na ulici I. Kanto (až neskôr som sa dozvedel, že je to vlastne ulica Imanuela Kanta) ale ako, keď smer ktorým som mal ísť bol celý rozfajčený stavbov novej dialnice či obchvatu mi bolo nejasným. Podobné situácie ma vždy naučili, že dôležitou je trpezlivosť a viera v ľudské dobro. Videl som cyklistu idúceho povedľa staveniska smerom, ktorým som mal ísť aj ja a tak som sa ho rozhodol nasledovať. Netrvalo ani minútu a cyklista sa už vracal smerom ku mne a vravel čosi v litovčine. Mladý muž okolo tridsiatky, oblečený v litovskom národnom basketbalovom drese bol sympaťák od kosti. Našťastie vedel slušne po anglicky (so smiešnym akoby ruským prízvukom) a na moje počudovanie sa sám ponúkol, že keď je dopravná situácia tak komplikovaná, pôjde so mnou až na miesto určenia – I will escort you. Po ceste, ktorá trvala niečo cez tridsať minút sme toho stihli aj celkom pohovoriť. Bola to veselá kopa a jedna z tých „náhod“ ktoré život človeku prináša do cesty. Pred dvomi rokmi bol sám na cyklovýlete po Slovensku a nadovšetko miloval ľadový hokej, pričom bol veľkým fandom práve našich chlapcov. Sám hral v absolútne nehokejovej Litve hokej. Po zvítaní sa s Alexom u neho doma som sa rozlúčil s týmto dobrodincom, ktorý neváhal venovať mi hodinu zo svojho dňa. Aj týmto blogom mu ďakujem.
Iné podoby Vilniusu ...
Alex je mi už od nášho zoznámenia sa v Bulharsku blízky, preto neprekvapí, že ho volám môj litovský brat. Prechádza nie práve najlepším obdobím života, ďalší z mnohých mladých európanov hľadajúci svoje miesto a cestu. Po návrate z Británie, kde chcel študovať, no kvôli zamietnutiu jeho žiadosti o štipendium sa jeho všetky plány zmenili, sa stále nevie nájsť. Alex sa ukázal byť nie práve najfundovanejším sprievodcom po svojom meste. O pamiatkach, či notoricky známych miestach toho veľa nevedel, tento nedostatok som mu však vôbec nezazlieval, lebo nie som druh turistu, ktorý musí vedieť všetky faktografické detaily o jednotlivých pamiatkach a mestom kráča očami zaborenými do sprievodcu. Pri návštevách cudzích miest mi ide skôr o pocit, o atmosféru prítomného okamžiku, o prosté pozorovanie a nasávanie toho, čo sa občas tak vznešene nazýva aj ako genius loci. A práve duch miesta je niečo, čo Vilniusu nemožno uprieť. Historické centrum mesta patrí medzi vôbec najväčšie v celej Európe, v spleti starých uličiek sa môžete túlať celé hodiny, množstvom kostolom a veží predčí snáď aj samotnú Prahu.
Okrem histórie dýcha mesto aj novotou ...
Mesto sa rozprestiera medzi viacerými kopcami, čo mu dodáva na pôvabe v porovnaní s ďalšími metropolami Pobaltia Rigou, či Tallinom. Vilnius na mňa pôsobil priateľsky, pôvabne, aj napriek množstvu ľudí celkom pokojne a výsostne európsky. Medzi najzaujímavejšie a turisticky menej navštevované štvrte mesta patrí Užupis. Situovaný na riečnom polostrove bol kedysi domovom chudobných remeselníkov a neskôr známou vykričanou štvrťou. Dnes je to centrum umelcov, alternatívne zmýšľajúcej mládeže a kultúry. Štvrť Užupis sa dokonca recesisticky vyhlásila za samostatnú – na stene Domu konštitúcie si môžete prečítať aj vtipnú ústavu v mnohých svetových jazykoch. Užupis má aj svoju hymnu, prezidenta a nechýba ani dvanásťčlenná armáda. Človek tu počas prechádzok cíti, ako vyzerali mestá kedysi v časoch, keď sa ich centrá nezmenili na vymaľované úle plné obchodov, turistov a drahých výkladných skriní svetových značiek.
Čaro štvrte Užupis ...
Počas prechádzok mestom by mohol návštevník okrem nasycovania svojich zmyslov, takmer zabudnúť na nasýtenie svojej telesnej schránky. Nám s Alexom sa čosi podobné našťastie nestalo a okrem ochutnania viacerých miestnych pív som mal konečne možnosť ochutnať aj typicky litovské tradičné jedlo. Volá sa cepelini (alebo aj didžkukuliai) a sú to knedlíky zo zemiakového cesta plnené mletým mäsom a poliate smotanou a opraženou slaninkou. Čo vám poviem, pochúťka prvej triedy! Ak by ste neholdovali pivu, aj k tejto pochúťke sa istotne bude hodiť v Litve obľúbený nealkoholický nápoj (obsahuje len asi 1 percento alkoholu) gira na slovensku známy pod pomenovaním kvas. Pri vašej najbližšej návšteve Litvy nezabudnite cepelini a giru ochutnať. Ja zatiaľ sľubujem, že už čoskoro nezabudnem napísať pokračovanie cyklopotuliek Tour de Balt. Dovidenia a dočítania v Klaipéde a Kuržskej kose priatelia.
Dobrú chuť! - Cepelini.
