Už pred šiestou ráno kupujem lístok na vlak z Liepaje do Rigy. Neúspešne. Na webe lotyšských železníc je síce v cestovnom poriadku uvedený vlak o 6.00, od málo ochotnej pani za okienkom sa však dozvedám, že dnes je nahradený autobusom, ktorý už stojí pred budovou stanice. Zlé tušenie o zmene mojich plánov sa napĺňa po odpovedi vodiča, že preprava bicykla v jeho autobuse nepripadá v úvahu. Ochotný o tom aspoň krátko popremýšľať veru nevyzeral. O Lotyšsku si začínam myslieť svoje a aj po dvoch ranných cigaretách pred stanicou ostávam nasratý. Niet nad čím dumať, dvojhodinová cesta vlakom do Rigy sa zmení na dvojdňovú na bicykli. Zopakoval som si oficiálny slogan lotyšského cestovného ruchu Latvia best enjoyed slowly a v duchu sa pousmial. Letmý pohľad do mapy a vec sa nezdá, až natoľko temnou. Niekoľko desiatok kilometrov na sever po Eurovelo 10 a potom na východ smerom k Rige. O oblasti ktorou budem prechádzať neviem dokopy nič, neskôr sa cez informačnú brožúru z akéhosi mestečka dozvedám, že ide o západné Lotyšsko nazývané aj ako Kurzeme. Vedľajšia cesta, ktorou mierim na sever k pobrežiu prechádza najmä lesmi a poľnohospodárskou krajinou s malým počtom sídiel. Zastavujem pri mape oproti starému družstvu, kdesi uprostred ničoho a na plynovom variči varím ešus kávy, bez ktorej to jednoducho nejde. Z okna družstevnej budovy na druhej strane cesty ma po celý čas hraným nezáujmom sleduje chlap fajčiaci jednu od druhej. Počasie je tieto dni na cyklistiku ideálne, mierne sa oteplilo a je bezvetrie. Cesta je na lotyšské pomery s krásne hladkým povrchom, až sa zdá, že aspoň niektoré projekty EÚ boli v Lotyšsku úspešné. Skúšam, čo to dá a pár hodín si užívam svoju rýchlostnú etapu s rýchlosťami okolo 30 km/h. Kilometre na palubnom počítači naskakujú a dobre sa pozerá nielen na ne, ale aj na pokojnú, príjemnú krajinu navôkol.
Typická krajina západného Lotyšska.
Piškvorky 3D
Alsunga - centrum katolíckej komunity Suitiov v luteránskom Kurzeme.
Lotyšsko vyzerá byť oproti Litve chudobnejším, čo ma prekvapuje, lebo si pamätám, ako bolo pred niekoľkými rokmi v médiách spolu s Estónskom označované za Baltského tigra s rastom ekonomiky viac ako desať percent ročne. Neskôr prichádzali z Lotyšska správy, ako o krajine EÚ najviac postihnutou krízou. Väčšina ciest je v zlom stave a aj dediny a mestečká, ktorými prechádzam vyzerajú ošumelo. Snahu o obnovu a zveľadovanie krajiny však vidieť v postupnej rekonštrukcii domov, budovaní turistickej infraštruktúry a mnohých ďalších malých zlepšeniach. Práve tento stav dáva lotyšským mestečkám čarovnú atmosféru našej Banskej Štiavnice, kde sa mieša pôvodné, staré a autentické s novými fasádami a službami pre turistov. Ľudia pripomínajú Slovákov, priveľa sa neusmievajú a netvária sa dvakrát nadšene.
Asi najkrajším mestečkom Lotyšska pre mňa ostane Kuldiga (13 500 obyv.). V historickom centre môžete obdivovať úžasnú architektúru starých drevených domov, úzke strmšie uličky na miernych kopčekoch skrývajú skromnejšie, spustnutejšie ale o to čarovnejšie príbytky. Dokonalé kulisy pre film noir. Len samotné mesto by stačilo na to, aby bola Kuldiga hodná povšimnutia, čo ju však robí skutočne nezabudnuteľnou sú vodopády Ventas Rumba na rieke Venta. Najkrajší výhľad na vodopády, ktoré sú síce vysoké len dva metre, ale so šírkou 249 m sa radia k vôbec najširším v Európe je zo starého tehlového mosta, ktorý je snáď najznámejšou stavbou Kuldigy a svojím šarmom nemá medzi mostami široko ďaleko konkurenciu. Samotné vodopády sú prístupné, ľudia sa po nich radi prechádzajú, či kúpu pod ich širokými perejami.
Mestečko Kuldiga, pre mňa lotyšská Banská Štiavnica
Tehlový most cez rieku Venta je symbolom Kuldigy, prezývanej aj ako lotyšské Benátky.
Vodopád Ventas Rumba je vysoký len 2 m, šírka 249 m ho však robí najširším vodopádom Európy.
Kuldiga sa mi páčila natoľko, že som v nej zvažoval prenocovať, vychutnať si pokojný čas v nej a kompletne ju preskúmať. Keďže však bolo stále len krátko popoludní, rozhodol som sa pokračovať ďalej, aby som cestu do Rigy zvládol za dva dni. Predo mnou bola lákavá, kopcovitá oblasť údolia rieky Abava, známa aj ako Kurzemské Švajčiarsko. Rieka Abava malebne meandruje vytvárajúc množstvo mokradí a lužných lesov. V jej údolí ležia dve historické mestečká Sabile a Kandava, ktoré si zaslúžia bližšie preskúmanie.
Sabile pôsobí strašidelným dojmom, na nie veľmi udržiavaných uliciach posedávajú miestne socky a zazerajú, ako hriňovčania na českého turistu. V Kuldige som si cez oddych pri vodopádoch vytiahol sprievodcu a čosi málo prečítal o kilometroch predo mnou, Sabile ma zaujalo najmä z jedného dôvodu. Túto u nás málo známu atrakciu svetového formátu som si nemohol nechať ujsť. Čože je tou atrakciou? Je to niečo, čo by v Lotyšsku len málokto čakal - vinohrad a nielen tak hocijaký. Vinohrad v Sabile to dotiahol až na zápis do Guinessovej knihy rekordov, ako vôbec najsevernejší vinohrad na svete ležiaci na 57. stupni severnej geografickej šírky. História vinohradníctva tu siaha až do 14. storočia a trvá dodnes. Vinohrad to síce nie je veľký, priemerný skalický vinohradník pravdepodobne obhospodaruje viac hláv, ale je tu a preto si zaslúži pozornosť. Nanešťastie som do Sabile dorazil už neskoršie večer a nemal som možnosť sprobovať chuťové vlastnosti miestneho moku. Lotyši s ktorými som sa stretol neskôr síce tvrdili, že to bolo hádam aj šťastie a radšej si mám dať pivo, ale predsa... Pomaly sa stmievalo a začal som sa obzerať po mieste na prespanie. Na kraji mesta bol Hostel Hospital sídliaci v budove niekdajšej nemocnice. Vyzeral natoľko zlovestne, až som sa začudoval prečo ho nevyužili filmári v kultovej B snímke Hostel a radšej som išiel ďalej smerom na Kandavu. Po pár kilometroch som narazil na kemping, kde som mal len za 1 lat krásne miesto na stan pri lenivo tečúcom meandry riečky Abava plnej komárov. Deň s viac ako 170 km v nohách sa blížil ku koncu.
Zvonička na cintoríne ...
Prekvapivý erb mestečka Sabile by sme čakali skôr na južnej Morave.
Najsevernejší vinohrad sveta v mestečku Sabile
Záhradu bábik v Sabile tvorí viac ako 200 postáv vyrobených zo slamy.
Riečka Abava.
Pred spaním som sa mohol dovzdelať ...
Ďalší den vyrážam zavčas rána, keďže večer chcem byť už v Rige. Raňajkujem v mestečku Kandava, ktorého ulice sa len pomaly plnia prvými dôchodcami idúcimi do obchodu. Kandava má šarm s úzkymi uličkami a oči pohládzajúcimi, veselými maľbami na domoch. Ako málo stačí, aby sa za malý peniaz mesto okrášlilo!
Mačka s rybičkami ...
Kandavská škola ...
Pohoda v mestečku ...
Symbolom Kandavy je prekvapivo žaľuď a námestie stráži škriatok žaľudník.
Už od informačného centra v Kuldige som vedel, že mi stačí bicyklovať len do mesta Tukums, odkiaľ by mali jazdiť vlaky do Rigy. Čoskoro za Kandavou som sa napojil na hlavnú dopravnú tepnu Kurzeme A10 (E22), ktorá spája šieste najväčšie mesto krajiny a dôležitý prístav Ventspils s Rigou. Už z predchádzajúcich skúseností s lotyšskými hlavnými cestami som sa nadmernej premávky príliš neobával. Cesta mala široké krajnice a opäť potvrdila, že v Lotyšsku sa dá pohodlne bicyklovať prakticky po všetkých cestách s výnimkou tých pár kilometrov diaľnic, ktoré sú v okolí Rigy. Do Tukumsu som prišiel ešte predpoludním cez predsa len radšej bočnú cestu, ktorá ponúkala krajšie scenérie. Práve na tejto ceste som sa zastavil pri jazere, ktoré patrilo k najkrajším, aké som počas celého treku videl. Hotová rozprávka!
Verili by ste, že toto je hlavná cesta A10 ?
Tu som zosadol z bicykla a nahlas si povedal "krása" ...
Sympatický zvyk krášliť si zastávky podľa vkusu a predstavy ľudí, ktorí ich využívajú.
Tukums ma víta dláždenými uličkami, už známymi drevenými domami a ruinami hradieb livonského hradu. V porovnaní s predošlými mestečkami je o niečo väčší, živší a turisticky navštevovanejší. Trávim v ňom len čas nutný do príchodu vlaku smer Riga, ale tých pár hodín sa nestačím nudiť. Opäť si uvedomujem, čo mi pripadá v Litve a Lotyšsku tak divné v porovnaní so Slovenskom. Nie sú tu prakticky žiadne čierne skládky, krajina je čistá a upravená, nevidieť bilboardy. Práve v množstve bilboardov je Slovensko zrejme svetový rekordér. Netuším kto z nich má osoh a prečo na ich počet a umiestnenie neexistujú žiadne regulácie. Čo viem však istotne je fakt, že výrazne znižujú estetickú hodnotu našej krajiny.
Pokojný Tukums ...
Ulica Harmónie.
A opäť tie maľované domy ...
Vhodiť, či nevhodiť ...
Posledný kvas na stanici a poď ho vlakom do Rigy.
Priznávam sa, že Rigu som bral len ako prestupnú stanicu do Estónska. Nie som typ turistu vyžívajúceho sa vo veľkomestách a najväčšie mesto celého Pobaltia s takmer 750 tisíc obyvateľmi vzbudzuje rešpekt, najmä keď ste na bicykli. Hneď po príchode sa mi so šťastím podarilo nájsť hostel na ulici s tržnicou neďaleko hlavnej železničnej stanice. Bol síce čudný, volal sa Posh Hostel, stál 10 eur a vyzeral ako robotnícka ubytovňa s prevahou ruských klientov, ale mal som vlastnú izbu pre seba, do ktorej som si mohol vziať dokonca aj bicykel. Jeden týždeň na cestách a už ho beriem aj do postele.
Prieskum mesta zaberá pár hodín a nie som nijak nadšený. Riga je výstavná a pekná, ale jej čaro ide mimo mňa. Centrum sa zmenilo na turistické ghetto obohnané múrom stánkov so suvenírmi a drahými reštauráciami, ktoré miestni poznajú asi len zvonku. Najviac si budem pamätať panoramatický výhľad z mostu ponad rieku Daugava, odkiaľ vidieť staré mesto aj novšie štvrte na druhom brehu, čo trochu pripomína Dunaj s Bratislavou. V jednej z uličiek využívam šancu ochutnať bájnu miestnu špecialitu tzv. Rižský balzam, čo je bylinkový likér farby ropy. V krčme s príznačným názvom Apteek si ho objednávam spolu s pivom, načo mi barman vraví, že takto to pijú miestni when they want to get drunk. Nevadí, nakoniec som urobil i tak dobre, lebo vypiť ten čierny zázrak bez piva by mi robilo istotne problémy.
Nič nie je lepšie, ako len tak sedieť v okne po súmraku a sledovať život na ulici pod vami. Izba môjho posh hostela na to bola ako stvorená. Po sprataní trhových stánkov sa ulica v tejto mokrej štvrti mesta mení na večerné mólo sociek rôzneho druhu. Štyridsaťročná žena s plačúcim dieťaťom v kočíku a svojou matkou ako parťáčkou na ich alkoholickom výpade. Trmácanie sa prázdnou ulicou v daždi, nadávky dieťaťu a napokon verejné močenie pri múre na rohu, odkiaľ o pár minút prichádza mrzák bez jednej nohy, pomáhajúci si barlou v ruke obviazanej premočenou gázou. Prší a dážď všetko zmije. Zajtra už budem spať v Estónsku.
Stanica Riga, stanica Riga ...
Riga a rieka Daugava.
Posedenie v Apteeke ...
