Každý štát má oblasti, ktorých zastúpenie v turistických brožúrach je poslabšie. Môže to mať rôzne dôvody, nedostatok prírodných alebo kultúrnohistorických pamiatok, silná industrializácia alebo nedostatok turistickej infraštruktúry. Časť zo všetkého spomenutého sa spolu snúbi aj vo východoestónskom kraji Ida-Viru (Východné Virónsko) na hraniciach s Ruskom. Podobné kraje majú všade na svete zvláštnu, svojráznu a autentickú atmosféru, len malú ochotu predstierať a farebne natierať zvonku to, čo hnije zvnútra. Niečo ako naša Hnúšťa, Jelšava alebo Lubeník. Nič proti nim.
Cesta vedie na sever, dávam zbohom Čudskému jazeru a na dlhé kilometre sa norím do seba. Niet sa veľmi na čo pozerať, dedín je málo a spoločnosť mi okrem tých pár áut, ktoré tadiaľto prechádzajú robia borovicovo-brezové lesy (brezoboriny?). Z lesov sa robí zelený tunel, ktorým monotónne šliapem do pedálov a teším sa na dobre vyzerajúcu odbočku na bočnú vetvu značenej cyklotrasy popri viacerých jazerách. Okúpem sa a trochu si poleňoším. Ešte skôr, ako tie vyznačené na mape sa zjavujú menšie jazierka učupené v zníženine medzi lesmi. Svojou polohou aj veľkosťou pripomínajú naše tajchy. Ľudia opekajú ryby na kovových griloch, ktoré sú bežnou súčasťou oddychových zón, či kempov (rozlišujú platené campings a neplatené camp sites) oficiálne vytvorených pre pobyt návštevníkov.
Väčšina ľudí tu žije štýlom "na samote u lesa".
"Estónsky tajch".
Trasa sa vetví a z asfaltovej cesty schádzam na lesnú. Vedie slnkom presvetleným, voňavým lesom, ktorý ma prenáša v priestore do lesov viatych pieskov Záhoria. Všetko je fajn, len tých jazier akosi niet. Čoskoro zisťujem, že jazerá sú obrovskými štrkoviskami (pieskoviskami) a ja širokými cestami prechádzam dobívacím priestorom. Za každým kamiónom stojí prach aspoň päť minút. Ťažba je nakoniec celkom zaujímavou atrakciou a tak pozorujem, ako stroje kopia dokonale pravidelné kopčeky piesku, jeden vedľa druhého. Bez okúpania v jazere sa zaprášený vraciam na hlavnú cestu, smer správne mesto kraja Jöhvi. Na horizonte začínajú vystupovať stolové hory, ktoré by ma tu prekvapili, ak by som si o nich predtým čosi neprečítal. Práve okolie miest Jöhvi a Kohtla-Järve je hlavnou ťažobnou oblasťou horľavých bridlíc v Estónsku. Ťažba prebiehala hlbinne aj povrchovo a milióny ton hlušiny boli nakopené na obrovské haldy, ktoré môžu mať výšku aj viac ako 150 metrov. Je desivé pozerať sa na tento dlhý, umelo vytvorený hrebeň, ktorý tu v krajine-rovine pôsobí tak nepatrične.
Fotka, čo som si mohol aj u nás na Záhorí cvaknúť ...
Poprosím vás tri kopčeky pieskovej ...
A opäť tie maľované zastávky. Slúžia deťom, čo nevedia čítať na to, aby vedeli kde vystúpiť?
Mesto Jöhvi nemá veľa krás, opevnený kostol však zaujal.
Steny zaniknutého hudobného klubu v Jöhvi zdobili aj takéto výjavy ...
Pri fenoméne horľavých bridlíc sa oplatí uviesť viac informácií, ktoré môžu niekoho nudiť, mňa ako geografa však rozhodne zaujali. Horľavé bridlice sú najvýznamnejším zdrojom nerastných surovín Estónska, pričom sa ich ťažba podiela na štyroch percentách z celkového HDP krajiny a zamestnáva okolo 7500 ľudí. Kľúčovým pre hospodárstvo Estónska je využitie bridlíc na energetické účely, keď práve bridlice zabezpečujú 90 percent energetických potrieb štátu a činia ho tak relatívne samostatným od dodávok energie z Ruska. Ešte donedávna bolo Estónsko najväčším producentom horľavých bridlíc na svete, kým ho pred pár rokmi nepredbehla Čína. Za Sovietskeho zväzu bol z horľavých bridlíc dorábaný aj urán, ktorý sa spracuvával v jadrovom reaktore pri meste Sillamäe. To bolo dlhé roky zakázanou oblasťou so zvláštnym režimom vstupu a jeho okolie sa dodnes spamätáva z vážnych environmentálnych záťaží. Po poklese ťažby v posledných desaťročiach ostali viaceré z baní zatvorené, stúpla nezamestnanosť a región postihol osud všetkých banských oblastí po recesii.
Rekultivovaná halda po ťažbe horľavých bridlíc pri meste Jöhvi.
Nemali hory a tak si ich vyrobili ...
Hotová sopka ...
Okrem ťažby bridlíc je kraj Ida-Viru špecifický aj národnostným zložením. Ide o jediný kraj Estónska s výraznou prevahou Rusov, ktorí tu tvoria až 72 percent z celkového počtu obyvateľov. Na uliciach miest počujete najmä ruštinu a množstvo Rusov estónčinu, ako oficiálny jazyk krajiny ani neovláda. Nečudo, že Estónci nemajú túto skupinu Rusov príliš v láske, prišli sem presídlením za Sovietskeho zväzu, správajú sa ako doma a odmietajú jazyk štátu v ktorom dnes žijú. Je zaujímavé, že Rusi sa tu vymedzujú takisto voči Rusom žijúcim v Rusku a sami sa označujú za estónskych Rusov. V hraničnej Narve tvoria dokonca, až 90 percent obyvateľov mesta. Na samostatný článok by bolo aj spracovanie problému Rusov s estónskym občianstvom. Odhadom okolo 100 tisíc ľudí v Estónsku patrí k tzv. šedým obyvateľom, ktorí nemajú právo voliť, keďže je ich status dodnes nevyjasnený. Keď sme pri voľbách je zaujímavé, že práve Estónsko bolo prvou krajinou na svete skúšajúcou voľby cez internet (e-voting) v komunálnych voľbách v roku 2005 a následne aj v parlamentných roku 2007.
Zaujímavý vývoj počtu obyv. Estónska za posledné desaťročia.Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/1/11/Population_of_Estonia_%281970-2010%29.png/800px-Population_of_Estonia_%281970-2010%29.png
Po vážnych témach nasleduje v našom rozhlasovom vysielaní hudobná vložka, ktorá dotvorí atmosféru hlbinnej ťažby horľavých bridlíc a zároveň nám priblíži estónsku hudobnú scénu. Dámy a páni skupina Metsatöll. Nezabudnite sa hlbšie započúvať do textu. Stojí to za to!
Po káve s pivom v Jöhvi odkladám nabok štúdie o horľavých bridliciach a národnostnej otázke východného Estónska, vypínam rádio, nasadzujem prilbu a keďže mám do večerného stretnutia so svojou couchsurferkou v Kohtla-Nomme ešte veľa času, vydávam sa na prieskum pobrežia Fínskeho zálivu. Začína ľahko pršať, aby už o polhodinu vyšlo slnko a usušilo krajinu. Podľa svojej podrobnej cyklomapy Estónska vidím, že sa mi oplatí urobiť krátku zachádzku a pozrieť si vodopády Valaste pri dedine Ontika. Cesty pri zálive sú fakt krásne, cítite blízkosť mora a akýsi nepokoj stretu pevniny s jeho vodami. Čo prekvapí sú mohutné vápencové útesy, ktoré by som tu nečakal. Tiahnu sa v dĺžke 23 km medzi obcami Saka a Toila severne od Kohtla-Järve a ich priemerná výška sa pohybuje až okolo 50 m. Prístup k Fínskemu zálivu je tu možný len na niekoľkých miestach pomocou rebríkov, ja som si po dlhšom zliezaní takto omočil nohy v zálive pri útese pod zámkom Saka. Vodopád Valaste je najvyšším v Pobaltí a padá z vrcholku útesu do hĺbky 20 m, kde sa jeho sladká voda mieša so slanou Fínskeho zálivu. Je sa na čo pozerať, v čase mojej návštevy bol však málo vodnatý.
Vodopády Valaste
Schodisko k pláži cez útes Saka.
Pláž Fínskeho zálivu - ako z Pirátov z Karibiku dvojky ...
Na cestách to už tak býva, raz ste hore a potom zas dole s náladou. Tá sa mi zhoršila pri hľadaní cesty do Kohtla-Nomme. Vyzeralo to jednoducho a na toto predmestie Kohtla-Järve viedlo hneď niekoľko ciest. Keďže sa nerád vraciam dvakrát tou istou, vybral som si trasu oblúčikom. Čo som však nemohol tušiť bol fakt, že zaznačená cesta na mape v skutočnosti neexistuje aj keď som ju hneď niekoľkokrát poctivo hľadal. Prvýkrát som skončil v areály polorozpadajúcej sa fabriky, druhýkrát vo dvore so psami. Nakoniec som to riskol skratkou s hrôzostrašným povrchom z veľkého štrku na ktorom sa z bicykla stáva neovládateľný čln na rozbúrenom mori a našťastie v lese medzi industriálnymi závodmi stretol skupinku mladých chalanov na bikoch, z ktorých jeden hovoril dobrou angličtinou a vysvetlil mi cestu. Bol som blízko, už len sledovať potrubie, prejsť mostom ponad rúry a som tam.
Už tu som mal pocit, že som sa stratil. Chvíľu som váhal, či neskočiť do Moldavska po litrík sladkého vína.
Po viac ako 150 km na bicykli upozorňovala táto značka na moje fyzické sily.
Moja couchsurferka Meeli bola mladá učiteľka z Tallinu žijúca v rozpadávajúcom a bezradne vyzerajúcom predmestí Kohtla-Nomme, kde prišla podľa jej vlastných slov priniesť civilizáciu a vzdelanie. Žila so svojim americkým priateľom v malom byte v bytovke, ktorá snáď pamätá Stalina. Skromné podmienky, najmä keď nemáte v byte vaňu ani sprchu. To však bolo druhoradé, bol som rád, že mám miesto na spanie a dobrú spoločnosť pri ktorej sa môžem mnoho dozvedieť o školstve v Estónsku. Meeli ma privítala sama, priateľ bol odcestovaný, kus z neho však mala Meeli v sebe, keďže bola asi v šiestom mesiaci tehotenstva. Couchsurferi si tu rozhodne kľučky nepodávajú, mestečko je diera aj na estónske pomery, ďaleko od akýchkoľvek turistických cieľov. O to viac ma prekvapila historka o tom, ako raz Meeli dostala žiadosť o hosťovanie cez couchsurfing od chlapíka kdesi zo severnej Afriky. Na tom by nebolo možno nič zvláštne nebyť faktu, že žiadal o ubytko na tri týždne a potom, čo sa dozvedel, že Meeli nežije sama, odriekol žiadosť so slovami "nevedel som, že máš priateľa". Stereotypy o vzorcoch správania sa niektorých kultúr asi neplávajú na vode.
V Kohtla-Nomme je dnes v zatvorených baniach múzeum. Zdroj: http://farm7.staticflickr.com/6014/5957412193_fc94b621b1_z.jpg
Pre mňa, ako učiteľa boli zaujímave rozhovory o školstve a pomeroch učiteľov v Estónsku. Školský systém Estónska sa vydal fínskou cestou, ktorá sa v poslednej dobe prezentuje aj na Slovensku, ako tá ktorá spasí nás aj naše deti. Platové ohodnotenie učiteľov v Estónsku je v porovnaní so Slovenskom štedrejšie a Meeli, ako začínajúca učiteľka zarába okolo 650 eur v čistom (o cca 200 eur viac ako ja u nás). Keďže je celkový nedostatok učiteľov v krajine, učitelia nemusia mať pedagogické vzdelanie, čo využila aj Meeli a tak môže učiť angličtinu. Dobre fungujúcu ekonomiku Estónska potvrdzuje aj slušný sociálny systém, v ktorom má matka po pôrode jeden a pol roka garantované dávky v plnej výške jej platu v predošlom zamestnaní a záruku návratu na miesto po ukončení rodičovskej dovolenky.
Ak by sa Slováci zaujímali o správy zo sveta nad rámec bežnej nízkokalorickej spravodajskej omáčky ponúkanej televíznymi novinami, voľby u nás by mali asi iné výsledky. Práve Estónsko ťaží už od svojho vzniku z ekonomických reforiem pravicových vlád, rovnej dane, slobody podnikania a boja proti korupcii (16. miesto vo svete v indexe ekonomickej slobody štátov). V dnešnej dobe dlhov je zaujímavým aj zistenie, že Estónsko má dlhodobo vyrovnaný rozpočet a prakticky žiadny verejný dlh. "Estóncom tým je tu hej, ty nikam nezablouděj" a preto si môžu spievať bezstarostné ugrofínske vypaľovačky. Kto neskáče nie je z Eesti hop, hop, hop! :)
