Tour de Balt VII. (severom Estónska)

Poznáte to, pár dní pred výplatou a bankomat vám píše na vašom účte nie je dostatok prostriedkov. Nepoteší. O to viac, keď je do výplaty nie pár dní ale týždňov a vy stojíte opretý o svoj bicykel pred hypermarketom na okraji priemyselného Kohtle-Järve na východe Estónska s tým, že pred vami je ešte minimálne týždeň cyklopresunov a celá cesta domov na Slovensko. Najskôr sa vás zmocní hrôza, o chvíľu neskôr sa snažíte racionálne zdôvodniť, kde spravili soudruzi z NDR chybu, aby ste napokon prišli s riešením tejto prekvapivej situácie. Slovensko som síce opúšťal s hrejivým pocitom debetného účtu, vlastné prostriedky na ňom však boli už pri prechode hraníc prekliate nízko. Je čas vrátiť sa k strateným ideálom dobrovoľnej skromnosti a s červeňou v tvári požiadať cez sms priateľku o finančnú výpomoc. Chvíľu sa cítite ako Grécko. Dumáte ako a kde znížiť výdavky, kde čo škrtnúť a kde si už naopak neškrtnete. Aspoň že so zvyšovaním príjmov si hlavu lámať nemusíte. Ak teda nie ste pouličný hudobník, nevyrábate postavičky z nájdených plechoviek, či nevyužívate svoj bicykel na rýchle odchody z miesta činu. V takýchto situáciách je najlepšie si na to zajazdiť. Sedlo si dávam o čosi vyššie, aby som sa nehrbil pod ťarchou života pod hranicou chudoby a rovný ako šíp svištím cestami. Pri objavení prvej, krásne modrej a bezpečie ľahkej orientácie vyžarujúcej značky cyklotrasy Eurovelo 10 dosahujem pokoj v duši a myslím na všetky tie pekné veci, čo ma dnes na ceste istotne čakajú.

^{Let´s ride baby!}

^{Dám ruku do ohňa za to, že v Estónsku majú viac týchto roliek ako ľudských duší ...}

Eurovelo desinka je tu ako pivko s rovnakým počtom stupňov. Príjemná, človeka poteší no príliš neopije. Ideálna od smädu po dobrej cyklojazde. Prechádza rôznymi cestami, bočnou asfaltovou, poľnou medzi poliami po žatve, aby občas prekvapila prechodom cez dvory gazdovstiev, kde si psy dodnes nezvykli, že človek na bicykli nebýva vždy len poslom zlých správ. Krátke strmšie stúpania a klesania robia jazdu zaujímavejšou, ba priam až zábavnou po toľkých kilometroch na palacinke, kde len občasný vzduch v ceste nadvihol nevýraznú bublinu. Pomaly sa blíži pútnicke miesto všetkých návštevníkov Estónska z bývalého Československa. Toto mesto nás sem láka magickou silou, aj keď všetci vieme, že tu v skutočnosti nájdeme akurát tak jeho názov vo vulgárnejšej podobe. Vitajte v meste Kunda! Kunda neostáva svojmu menu nič dlžná, po desiatky rokov vyhrávala estónsku hitparádu miest s najznečistenejším ovzduším a páchne dodnes. Ešte pred samotnou penetráciou dovnútra mesta vás vítajú komíny najväčšej estónskej cementárne, ktoré sú z druhej strany priateľsky zdravené obláčikmi dymu z blízkej celulózky. Kunda však zažila aj zlaté časy. Už okolo roku 7000 pred n.l. sa tu usadili prví ľudia a zrejme o tom nevediac, založili jedno z vôbec prvých osídlení na území dnešného Estónska. Deti sa tu preto dodnes učia o tzv. kundskej kultúre. Je sobota a Kunda je pokojná. Zosadám z bicykla a v niečom podobnom parku oproti cementárni sa púšťam do tradičnej potravy. Zase tvrdý syr, saláma a chlieb. Sám sa čudujem, že mi to stále chutí. Kupujem ich pre seba tak, ako vodiči benzín svojmu autu. Z nutnosti, bez rozmyslu. Pri trávení váham nad návštevou múzea cementu. Nakoniec to vzdávam a radšej si zahmkám ...

^{Víta vás Kunda !}

^{Život v Kunde ...}

Severne od Kundy mali byť jedny z najkrajších zblúdilých balvanov estónskeho pobrežia, nechcelo sa mi však zachádzať a čím skôr som chcel byť pri hrade Toolse. Slovák jednoducho potrebuje hrady. Nie je možné, aby ste prešli stovky kilometrov a nenatrafili ani na hlúpy hrad. To kde sme? Aha, v Estónsku. Tento hrad však stál za návštevu. Postavený na trávnatom výbežku priamo u mora, opradený povesťami o pirátoch. Tí tu vraj kedysi zapaľovali ohne, aby zmiatli lode a naviedli ich na plytčinu, ulúpili náklad a námorníkov predali do otroctva na trhu v Rakvere. Šťavnatá story z ani dnes nie suchého miesta. Hrady môjho detstva stáli na kopcoch s výhľadom do dolín s obchodnou cestou. Tento mi preto zo začiatku pripadá čudný, nie je na kopci a vlny mora takmer bijú do jeho hradieb. Práve tým ma fascinuje. Dieťa vo mne nadšene pobehuje po palube repliky pirátskej lode odstavenej pri hrade. V kajute hľadám palubné denníky a unesený jej priestorom premýšľam o prespaní v nej. Na spánok je však priskoro a noc sa zdá byť vzdialenejšou ako Fínsko za vodami zálivu. Po čase prichádza skupina turistov a svojimi drzými foťákmi pre mňa menia hrad na skutočnú ruinu. Odchádzam z pohľadom stále upreným k moru. Pirát na svojej cyklobárke.

^{Loď na ktorej stretnete svoje detské ja ...}

^{Muž cez palubu, muž cez palubu!}

^{Bezpečie pevniny ...}

^{Kajuta kapitána Háka ...}

Prvá značka vedľa cesty s nápisom Lahemaa rahvuspark na seba nenecháva dlho čakať a ja prechádzam jedným z najkrajších miest Estónska, národným parkom Lahemaa. Práve NP Lahemaa bol vôbec prvým národným parkom vyhláseným na území bývalého Sovietskeho zväzu, jeho dve tretiny ležia na pevnine a zvyšok zasahuje do mora. Známym je najmä vďaka svojim lesom, rozľahlými mokraďami a množstvu jazier. Žijú tu vraj dokonca aj medvede, rysy a vlky. Z cesty veľa jeho krásy nevidieť, väčšina je schovaná pred zrakom návštevníkov hlbšie v národnom parku, kam vedú len pešie náučné chodníky. Chýbali mi hrady a naraz prechádzam krajom zámkov. Prvým je honosné sídlo Sagadi a druhým zámok Palmse, kde je aj informačné centrum národného parku. Slečna tu nemá nič proti, ak si u nich naberiem vodu a spoločne na mape pátrame po oficiálnych miestach v parku určených na spanie, ktoré by boli zdarma. Dáva mi dobrý tip na táborisko pri vodopáde Nõmmeveski, kam som mal i tak namierené. V obchode kupujem plastové pivko na večer a teším sa na posledné kilometre lesom. 

^{Estónsko má, tak ako aj iné štáty regiónu nádherné nezregulované rieky ...}

^{Fešák v poli ...}

^{Zámok Sagadi.}

^{Zámok v Palmse.}

Blúdim lesnými cestami a orientujem sa len čuchom na vodopády. Na svoje prekvapenie to funguje a onedlho si to v zjazde pálim rovno na most pár metrov od nich. Drevená šípka k táborisku hovorí o dvesto metroch. To počká, preskúmavam okolie a okrem samotného vodopádu Nõmmeveski, nachádzam aj prapodivnú bránu na turistický chodník s dĺžkou viac ako 200 km. Estóncom to možno nevadí, sám by som však bez straty duševného zdravia takú vzdialenosť po rovine s batohom na chrbte nedal. Riečka Valgejõgi sa nad vodopádmi zarezáva do terénu a vytvára strmé do červena sfarbené brehy. Z nepokojnej vody v perejách nízkeho vodopádu paradoxne vanie pokoj. Po tichu skúšam v mysli nájsť slová piesne Voda, ktoré akoby boli napísané práve tu. Objavujem táborisko, na variči varím estónsku paradajkovú vifonku, ktorá sa po nastrúhaní a roztopení tvrdého syra mení na špecialitu stredomorskej kuchyne. Pivko, cigaretky, pohľady do mapy, krátke zápisky, odháňanie komárov a ošpliechanie sa v riečke. Slnko sa na to nemôže už dlhšie pozerať a padá kdesi smerom do Ruska. Stan sa mi opäť stáva domovom.

^{Vodopád Nõmmeveski ...}

^{Pereje divej rieky ...}

^{Voda ...}

^{Nech sa páči, vstúpte do lesa ...}

^{Riečka Valgejõgi.}

^{Keby som mal rybu, jej vôňa by stúpala týmto komínom.}

^{Dobrú noc Lahemaa!}