Už viac dní mu viseli nohy, až naraz padol. Ako sa dlhšie nakláňal, tak aj padal. Prinútil ma navliecť si na brašne ochranu. Cítil som sa ako banánový kondóm, on ako víťaz. Nachvíľu ustal až pri vodopádoch, asi sa preľakol toľkej vody padajúcej bez mrakov. Dážď premenil prilbu na hubku na riad a tak som chuť strkať sa v rozhalenke pod vodopád Jägala stratil ešte skôr, ako som si spomenul na už dávno zabudnutého Petra Andre spievajúceho o Mysterious girl. Čo sa stratiť nedalo bol úžas. Úžas nad vodopádom, ktorý sa v rovinatej krajine severného Estónska vynímal akosi nepatrične. Nie nadarmo je známy aj ako estónska Niagara. So šírkou až 60 m padá z pokojného toku rieky Jägala do hĺbky 8 m, kde vytvára hučiace pereje, aby sa jeho vody napokon dostali k svojmu koncu v Baltskom mori v podobe zdivočelého toku.
"Banán" pri vodopáde Jägala.
Keby bol Peter Andre Estónec, práve tu by spieval ódy záhadnej kráske.
Rieky to majú ľahké. Nedumajú nad smerom svojho toku. Bezohľadu na prameň, tečú vždy k moru a narozdiel odo mňa im dážď nekazí náladu. Ako ony, smerujem na sever k moru aj keď mám ísť na západ do Tallinnu. Chybu zisťujem po nádhernom dlhšom klesaní a opakuje sa známe, cesta späť býva ťažsia ako vpred. Prší čoraz hustejšie a práve takou sa stáva aj nálada cyklistu ďaleko od domova a maminej teplej polievky. Nachádzam značku eurovela, aby som ju hneď na to stratil. Mapa stráca tvar pod kvapkami a mení sa na čosi neosobné. Nezúčastnene vchádzam do dedín pred Tallinom, v ktorých akoby zastal čas. Akoby boli od mesta oddelené neviditeľným múrom. Predmestie Maardu sa zjavuje z ničoho nič, premávka hustne spolu s dažďom. V spleti ciest len tuším tú, ktorá vedia do mesta. Teším sa z náhodného objavenia značenej lokálnej cyklotrasy vedúcej do centra, aj napriek tomu,že na nej prekvapivo čítam Tallinn 13 km. Schovávam sa v cestnom podchode a striasam zo seba dotieravé kvapky. Niekoľko stoviek metrov za ním končí cyklotrasa uprostred rumoviska pred sídliskom, ktoré akoby z oka vypadlo dvadsaťkrát zväčšenej Sásovej. Hluk z blízkej diaľnice je prerušovaný hlasnými slovenskými nadávkami. Stavbári tejto epickej cyklotrasy sa asi posrali v kine. Chalani pred obchodom si po mojej otázke, ako do centra najskôr odfúknu a pošúchajú svoje dažďom mokré čelá, aby napokon poradili sledovať stále hlavnú triedu roztínajúcu planétu sídliska na dve pologule. Peklo na pokračovanie sa môže začať. Ak by mi niekto tvrdil, že Tallinn je bike friendly city, asi by som mu pri všetkom pokoji rozbil hubu. V daždi vyzerá sídlisko, ako šedivá stará mrcina idúca na porážku. Na porážku som aj ja sám. Deň ako stvorený pre zúfalstvo sa smeje z každého z tisícok anonymných okien.
Jediná fotka z Tallinu. Reprezentatívna, čo poviete?
Znesiteľnú, neprerušovanú cyklocestu nachádzam až pri monumentálnej stavbe Lauluväljak, určenej pre národné dni spevu, ktoré musia byť fantastickým zážitkom. V čase môjho prechodu okolo však areál zíva prázdnotou. Čím bližšie do centra, tým krajšie krivky odkrýva mesto očiam návštevníka. Čo je to však platné pre toho, kto hľadá sucho viac ako čokoľvek iné. S couchsurferom Egonom sa mám stretnúť o šiestej a tak okrem dlhšieho posedenia v pivnici lacnej pizzerie, kde po jedle sŕkam dve pivá dve hodiny, mám dostatok času aspoň letmo si prezrieť neveľké historické centrum Tallinnu. Je útulné, romanticky pekné a hodilo by sa naň určite množstvo ďalších adjektív s pozitívnou konotáciou, ktoré mi však len povrchná návšteva neprislúcha použiť. Menej romantickou je správa od Egona. Nestihol trajekt z ostrova Hiuumaa a nestíha to skôr, ako o jedenástej! Mám chuť prekliať celý couchsurfing ako taký a zaprisahávam sa, že už nikdy viac. Motám sa bezcieľne ulicami mokrých štvrtí Tallinnu v snahe zabiť čas. Toto putovanie by som mohol pokojne nazvať aj Dlhý čas čakania, keby som sa nebál, že mi to ktorási z našich ctených organizácií na ochranu autorských práv neskoršie nespočíta. Tak som čakal bez názvu a odhodlal sa na svoju vôbec prvú návštevu McDonald´s za iným účelom, ako je len použitie WC. Káva bola veľká a preto dobrá. Ideálna na schnutie, nie ako tie talianske kávy pre bábiky, pri ktorých držaní sa cítite, ako v múzeu miniatúr.
Ukážka atmosféry z každoročného národného festivalu spevu v Tallinne.
Bicyklovať sa v noci sídliskami cuzdieho mesta v sebe nesie riziko, že sa vám to nakoniec zapáči. Nočné lampy a postupne sa rozsvecujúce okná vdychujúce bytovkám dušu, istú mäkkosť a ilúziu domova. Poloprázdne staré trolejbusy Škoda, skuvíňajúce rovnako ako tie bystrické. Psíčkari na posledných vychádzkach, ľudia vracajúci sa osamote domov. Pastva pre zmysli menom Mustamäe, z ktorej ma vytŕha správa o Egonovom príchode. Už mi ani nevadí, že som čakal. Večera, sprcha, krátky konverz a spánok, na ktorý sa po takýchto dňoch, čakať nezvykne.
Tallinské Mustamäe. Zdroj: www.skyscrapercity.com/showthread.php?t=184493&page=10
Ráno už znalý pomerov s prehľadom a v krátkom čase prichádzam na hlavnú železničnú stanicu s túžbou rýchleho presunu. Stanica je to veru zaujímavá, keďže jej veľkosť zodpovedá priemernej stanici hociktorého z našich krajských miest. Aj to zveličujem. Za nie veľkou budovou je všeho-všudy, nie viac ako snáď päť koľají, ktoré tu aj začínajú (alebo končia?). Ešte predtým, ako spoločne nasadneme do vlaku smer Paldiski, by som sa rád pristavil pri téme vlaky v krajinách Pobaltia. Najlepšie rozvinutou sieťou železníc a zároveň aj najnovším vozovým parkom sa môže pochváliť Litva, kde je množstvo tratí elektrifikovaných a vlaky sú rýchlejšie ako u nás. V Lotyšsku aj Estónsku je vlakov pomenej. Zvláštnosťou je, že neexistuje ani jeden medzinárodný vlakový spoj medzi týmito tromi krajinami, čo značne komplikuje cestovanie Pobaltím vlakofilom. V samotnom Estónsku je vlakových liniek tak málo, že ich snáď udržiavajú už len z čistej nostalgie. Paradoxnou je skutočnosť, že najväčšie železničné múzeum v krajine je v Haapsalu na západnom pobreží, kam žiadne vlaky už dávnejšie nejazdia.
Vlak do mesta Paldiski vzdialeného asi 50 km západne od Tallinnu o to viac potešil. O niečo menej potešilo zistenie, že v estónskych vlakoch nie sú toalety a tak som o novú skúsenosť močenia do fľaše bohatší. Mesto Paldiski by bolo úplne nezaujímavým, nebyť jeho nedávnej minulosti a stále tu pretrvávajúceho pocitu mesta na konci sveta. Paldiski a polostrov Pakri, na ktorom leží bolo za Sovietskeho zväzu strategickým a vojensky dôležitým bodom na západných hraniciach impéria. Sovieti do Paldiski umiestnili jednu zo svojich hlavných vojenských základní na pobreží Baltského mora. V armádnych mapách bolo Paldiski dôležité najmä ako prístav ponoriek s jadrovými hlavicami, vždy pripravenými brániť ZSSR pred imperialistickými agresormi zo západu. Celý polostrov Pakri bol vojenským pásmom, do ktorého mali zakázaný vstup všetci, okrem vrchnosti, vojakov a miestnych obyvateľov. Po odchode ruských vojsk a úplnom prinavrátení správy nad oblasťou samostatnému Estónsku v roku 1994 klesol počet obyvateľov Paldiski zo 16 tisíc na 4 tisíc duší. Mesto sa z tohto exodu dodnes spamätáva, zdá sa však, že celkom úspešne. Väčšina panelákov je opravených, vojenský prístav sa zmenil na obchodný a v niekdajšom vojenskom pásme sú veľkosklady automobilov využívajúce výhody free zone štatútu. Návšteva vojenskej oblasti polostrova Pakri s jeho najseverozápadnejším mysom len cca 5 km od mesta je však stále nezabudnuteľným zážitkom.
Najvyšší maják Estónska na severnom myse polostrova Pakri. Koniec sveta.
Tu sa končil Sovietsky zväz, ďalej na západ žili ľudia vykorisťovaní kapitalizmom.
Ďalej už ani bicykel nemôže ...
Potulky bývalým vojenským pásmom by nadšencom vojenskej histórie a urban decay zabrali celé hodiny. Na ploche niekoľko desiatok kilometrov štvorcových tu z lúk a lesov vyrastajú torzá niekdajších vojenských budov. Nad koruny stromov sa dvíha veža strieľne, naopak vo vysokej tráve a náletovej vegetácii sa pomaly strácajú vojenské domčeky pre sovietsku posádku. Preskúmanie krytov sa nezaobíde bez zostúpenia do podzemia. Po pár metroch v špinavých, vodou zatopených a zasvinených chodbách ma však chuť rýchlo prešla. Je jedno, čo tu ako turista robíte, či ste autom, peši alebo na bicykli, zvláštny pocit z miesta vás vždy zahalí, ako plášť minulosti, na ktorú by najradšej každý zabudol. Vo vzduchu cítiť nepokoj, akoby stále prítomný ťažký dych vojakov zavretých tu spolu zo všetkých kútov Sovietskeho zväzu na to, aby sa miliónom súdruhom pokojne spalo vo svete plnom studenej vojny. Vojaci sú preč a na miestach ich pochôdzok stoja vysoké vrtule veterných elektrární. Tým je fuk, čo bolo. Hlavne nech fúka. Dnes, zajtra a naveky.
Strieľňa vyššia ako stromy, ktoré sa pokúšajú prerásť jej cez hlavu ...
Sila sukcesie ...
Okná do minulosti ...
Vetru je jedno odkiaľ fúka ...
Tak, ako je mŕtvym jedno, že ležia pri chemičke.
