Bolo krátko po začiatku prázdnin, deti už zabudli všetko, čo sme ich celý rok učili a my, že nejaké deti vôbec učíme. Pôvodne sme mali byť viacerí, ale ako to už pri plánoch býva, s približujúcim sa dňom odchodu, odchádzajú aj tí, čo šlubovali účasť. Sedíme vo vlaku s tiež učiteľkou Zuzkou a bicykle sa nemo sťažujú na služby železničnej spoločnosti napchaté kdesi v uličke. Od východu si veľa sľubujeme, i keď vieme, že kultúrne sa nevyhneme adaptácii na inakosť služieb a vzorcov vnímania reality. Ako priaznivci ironickej spotreby cestovateľských zážitkov, cítime narastajúce vzrušenie vo svaloch. Juhovýchod našej vlasti nám neskôr dáva za pravdu, do žíl pichá exotiku, pri ktorej sa i tieňové divadlo na Bali, javí ako nudná voľba.
Mauzóleum rodiny Andrássy v trebišovskom mestskom parku.
Trebišov bol kedysi istotne prosperujúcim, pri pohľade zhora zaberajú polovicu mesta komplexy potravinárskych závodov. Pri pohľade zdola je prvým dojmom krčma pri stanici, krčmárka na opätkoch tam pred ňou kope do chlapa, čo padá cez obrubník. Spravodlivý krik štamgastov ju informuje, že nie je dôvod ho vyhadzovať, keď sa najebal u nej. Dáma mizne v aute a my vchádzame do metropoly Dolného Zemplína. Na námestí, čo vyzerá ako socialistická predstava o korze skríženom s hlavnou cestou si sadáme k obedu. Z betónovej jamy vedľa reštaurácie, ponášajúcej sa na fontánu, si chlap ponášajúci sa na miestnu socku, naberá vodu do prázdnej fľaše od chlastu a plnými dúškami hasí smäd v horúcom dni hroziacim búrkou. Menu je veľké a lacné, vyprážaný encián sa rozteká na tanieri.
Mestský park nás príjemne prekvapuje, nehanbili by sa zaň ani onakvejšie mestá. Mauzóleum rodiny Andrássyovcov v neogotickom slohu pripomína Oxford, jazierka v parku zas japonské záhrady. Pohodu podčiarkujú nahé rómske deti, kúpajúce sa vo vode farby vodníkových vlasov. Múzeum v peknom kaštieli ponúka výstavu tokajských vín, ktorú však obchádzame. Vieme, že o pár dní si Tokaj a jeho vína radšej vychutnáme priamo in situ.
Jazierka s ostrovom priam nabádajú k písaniu japonských haiku.
Severná výpadovka z mesta bola projektovaná v dobách s menej autami, i tak je široká ako pristávacia plocha pre Boeingy a zíva prázdnotou. Po pravej strane sa tiahnu budovy, čo kedysi dávali prácu a dnes prinášajú nostalgiu za socializmom. Čokoládovne vyrábajú asi na export, do ich Devy bývalo zaľúbených veľa chlapcov v časoch predtým, ako sa v telke objavili prvé reklamy na Bounty, Snickers, Mars a iné globálne značky bez ukotvenia a genius loci.
Bočíme do dedín a cítime sa skvele, cesty medzi nimi sa rozbité a bez premávky ponášajú na ideál cyklotrás príjemnou poľnohospodárskou krajinou. Schyľuje sa k dažďu, preventívne sa ukrývame v altánku v pekne upravenom verejnom priestore v Bánovciach nad Ondavou, kde si miestni nedávno vybudovali sympatický zelený kútik na spôsob keltského stromového kalendáru. Čítame si o "našich" stromoch a čo to sa dozvedáme aj o sebe. Jarabina je vytrvalá a rastie aj v nepriaznivých podmienkach, jabloň sa nebojí dobrodružstiev, ani tých milostných.
Viaceré obce na juhovýchode majú pekne udržiavaný verejný priestor.
V Hatalove sa nebo uzatvára olovenou vestou, padajú kvapky veľkosti zajačích bobkov a výrazne sa ochladzuje. Ako zázrakom sa na križovatke pred nami objavuje zastrešená terasa krčmy s názvom, čo nedáva priestor na pochybnosti - Katolícka. Dávame prvé kávy s pivom a snažíme sa dešifrovať slová miestnych, počasie predpovedajú lepšie ako Dr. Iľko. Slečna od výčapu, im po každom zaťukaní na oblok, dolieva značkovej vodky. Krčmár zaháňa moknúcu hydinu pod strechu a vraví, že v Bystrici má kamaráta z vojny. Je mierne sklamaný, že ho nepoznám.
Prší už menej a cesta sa otvára medzi kvapkami, pred ktorými sa ukrývame v každej druhej zastávke pre autobusy. Do Michaloviec je blízko a predsa ďaleko, Zuzka vyzerá pod prilbou a pršiplášťom, ako permoník zaliaty banskou spodnou vodou. Sme unavení, zničení a myslíme na Slobodnú Európu. Metropola slovenského mora nás víta na vynovenom námestí vyprázdnená, cyklocesty tu pre nás vedú od nikam do krčmy, čo sa tvári, akoby bola prinajmenšom v Prahe. Šťastní sa sušíme rumami a čajom.
Je takmer večer, prešli sme žalostne málo, no nerobíme si ťažkú hlavu. Začínať treba zľahka a miesto nášho plánovaného nocľahu je blízko. Uprednostňujeme Vinianske jazero pred Zemplínskou Šíravou, ktorú si z detstva pamätám ako miesto, kde si brat rozbil hlavu o akési hracie automaty. Kraj pod Vihorlatom je malebný a hladina Šíravy s vrchmi za ňou z diaľky vzbudzuje myšlienky príjemnej dovolenkovej destinácie. Cesta k jazeru príkro stúpa, aj napriek uisteniam Hatalovčanov o opaku. Je lemovaná reklamnými pútačmi na night club, ktoré spĺňajú kritériá balkánskej estetiky a napĺňajú nás presvedčením o správnosti nášho rozhodnutia prečkať noc práve tu.
Jazero zíva prázdnotou, čo však spätne pripisujem náhode, či zlému počasiu. Zo všetkých roztrúsených prevádzok na jeho brehoch je otvorená len jedna reštaurácia a verejné toalety, ktoré slúžia zároveň aj ako miesto platby za stanovanie. Nik k nám nechodí a tak ani my nechodíme za nikým, rozkladáme stan a večeriame ako páni na brehoch svojej Šangri-la. Vinné jazero bez vína je smutné aj ako slovná hračka a tak si pýtame hneď dve fľaše, jednu lepšiu, druhú horšiu. Tibavské chutí znamenite, kam sa hrabe dovolenka pri mori, po západe slnka sedíme dlho na móle a trepoceme nohami v opojnom začiatku výletu, čo sa neskôr stane niečím, čo by autori Dirty Dancing nazvali ako Time of my life.
Na brehoch Vinianskeho jazera.
Po rannom zjazde s výhľadom na Viniansky hrad, prechádzame popri viacerých rekreačných strediskách na brehoch Šíravy, v potravinách v drevenej búde kupujeme zásoby a pri Kofole pozorujeme svet. Mladí robotníci začínajú po raňajkách deň štamprlami s nanukom, nasadajú do služobnej dodávky a odchádzajú za svojimi povinnosťami. Život je stíšený, takmer nikde nikoho, strediská za zenitom smutne trčia za zarastajúcim oplotením. V trení kolies o asfalt takmer počuť ich nadávky na lacné moria v cudzine. Silnie pocit, že prítomnosť je zaseknutá v minulosti a budúcnosť, čo mala prísť, leží niekde opitá.
Pod Vihorlatom.
Nížiny na východe sú bocianopolisom.
Originálna náučná tabuľa o vodných mlynoch v Ruskovciach.
Kraj smerom ku Sobranciam je pre cyklistiku priam stvorený, chýbajú len cyklisti. Hory s pralesmi sa apaticky prizerajú ľudským osudom pod nimi. Sobrance som túžil vždy vidieť i keď chýbal racionálny dôvod. Jedno z najmenších okresných miest Slovenska by na slepej mape našiel len máloktorý Slovák, ešte menej ich sem chodí na návštevu. Na prvý pohľad nie je prečo, ignorantský turista by mesto označil za panelákmi prerastenú dedinu, Sobrance však majú čo ponúknuť. Hneď pri vstupe do mesta neďaleko ukrajinských hraníc, nás pri ceste víta rozsiahly židovský cintorín, ktorý len nedávno zrekultivovala partia miestnych nadšencov. Práve vďaka odstráneniu náletových drevín, tu môžeme obdivovať zaujímavo zdobené náhrobné kamene.
Jeden z najväčších židovských cintorínov, ktoré som mal možnosť navštíviť.
Náhrobky so zvieracími motívmi.
Najväčším magnetom v meste, boli pre mňa už pri plánovaní cesty zaniknuté Sobranecké kúpele. Ako fanúšik miest v úpadku som ich nemohol vynechať, časom sa u mna dokonca vytvorilo čosi, ako vášeň k tomuto typu pamiatok, čo pochopia asi len tí, čo mali možnosť navštíviť kúpele v Korytnici o ktorých som podal správu vo svojom článku už dávnejšie. Kúpele rozprestierajúce sa v parku kilometer severne od mesta, sa majú už onedlho prebrať k druhému životu vďaka investíciám, ktoré ich premenia na luxusné sanatórium. Dnes tomu však nič nenasvedčuje a návštevník tu počas prechádzky náučným lesníckym chodníkom, nasaje atmosféru tradičných i keď nefunkčných kúpeľov. Sírno-jódovú minerálnu vodu s mimoriadne velkým obsahom sírovodíka, kuchynskej soli a menším množstvom CO2, odporúčam ochutnať len odvážlivcom. Netuším, čo s ňou robia ľudia, ktorí si ju sem chodia naberať v bandaskách a desiatkach fliaš, po jej okúsení som však pocítil okamžitú potrebu dávenia, ktorú som potlačil len s ťažkosťami. Možno však ozaj platí staré známe, čo je nechutné je liečivé.
Dnes už nevyužívaná kúpeľná vila.
Zaujímavou súčasťou kúpeľov v Sobranciach je čudesná, moderná socha Sv.Františka z Assisi. Autor ju poňal svojsky a patróna ekológov a ochrancov prírody obklopil rôznorodými sádrovými zvieratkami od vlka, až po korytnačku. Ich umelecké prevedenie zrejme nesplní náročné kritériá kunsthistorikov, návštevníka so zmyslom pre humor a člena skupiny Virtuálne múzeum gýča istotne zaujme. Málokde som videl tak precízne prevedenie prác, najmä osadenie sošiek na skalný podklad výdatnou porciou kvalitnej malty. Nová kaplnka zasvätená aj dnes inšpiratívnemu svätcovi je dnes zrejme inšpiráciou pre sexuchtivých Sobrančanov, ako inak si vysvetliť veľké množstvo porozhadzovaných, použitých kondómov na "parkovisku" pred ním. Hold, láska je láska a romantické miesta lákajú. Nad Bystricou máme tzv. jebavé vŕšky, v nížinatých Sobranciach si vystačia aj so zákutiami v parku.
Svätý František, zvieratká a bylinková špirála.
Kvalitná remeselná práca a veverička.
Malé korytnačky ľúbi Boh, veď sú len zvieratká / Sírno-jódový prameň
Prečo sú Sobrance okresným mestom začíname chápať po opustení jeho chotára a prieniku do okolitých obcí. Blízkosť Ukrajiny bytostne cítiť, chudoba je priam hmatateľná a vzhľad domov sa výrazne líši od toho, načo sme zvyknutí zo stredného, či západného Slovenska. Ak ste nikdy nepočuli o obciach, ako Kristy, Záhor, Lekárovce, či Leles, nezúfajte, do svojej návštevy som o ich existencii netušil ani ja a to som učiteľ geografie. Pri Záhore odbáčame z cesty a poľnou sa vydávame smerom značky k štátnej hranici. Ak má byť naša cesta naprieč celým Československom od východu na západ skutočne kompletnou, chceme sa dotknúť hraničnej závory a nasať vzduch východného suseda. Po niekoľko sto metroch nás na hranici prekvapuje v lúkach medzi vodnými tokmi pohodená biela unimobunka. Z jej plochej strechy na nás pozerá vždy bdelá kamera, kedykoľvek pripravená zachytiť pohyb neželaných osôb na hranici Schengenu. Mávame a veríme, že sme aspoň niekoho na centrále pohraničnej stráže prebrali z letargie.
Lekárovce lákali nielen pivom, ale aj bohatým kultúrnym programom.
Prechod lužnými lesmi CHKO Latorica je príjemnou zmenou v prevažne poľnohospodárskej krajine, spleť bočných ramien tu vytvára pre nás "horniakov" fascinujúcu krajinu, ktorá stále čaká na svoje objavenie turistami. Má na to všetky predpoklady, systém hrádzí je ideálnym pre cykloturistiku, pokojné vodné toky zas pre splav. Tešíme sa na obec Leles s nádherným kamenným gotickým mostom Sv.Gottharda a kláštorom premonštrátov. Dedina však vyzerá nevábne, cesta ňou pripomína Bosnu po vojne, jej okolie lemujú postávajúce skupiny rómskeho obyvateľstva. "Najkrajší" dom dediny je veľká, ružovo natretá stavba, na ktorej dvore do ulice je garáž prerobená na záložňu. Na dvore kláštora nám babka vystrašeným hlasom v maďarčine naznačuje, že bicykle si máme dať dovnútra kostola. Počas cesty Slovenskom sme sa čomusi priučili, chudobné mestá a obce spoznáte aj bez štúdia štatistík nezamestnanosti - čím viac záložní a herní, tým väčšia chudoba.
Rieka Uh, ešte donedávna abstraktný tok na mape Slovenska.
Veľké Kapušany sme plánovali preletieť, ale ostávame v nich aspoň dve hodiny. Porcie v reštaurácii sú neprimerané cenám a výrazne ich prevyšujú. Krochkáme blahom hladných pocestných nad hustou polievkou za 1,50 a v Lidli naberáme zásoby na večer. Chlapík na parkovisku sa pristavuje na kus reči a nechápavo krúti hlavou, neskrýva prekvapenie nad našou návštevou. Turisti tu asi nie sú častí, o to menej na batožinou naprataných bicykloch. Pýta sa odkiaľ sme a pokračuje v krútení. Vraví, že nám nerozumie, obávam sa, že si myslí, že si robíme srandu, keď ho presviedčame, že sme tu preto, aby sme spoznali krásy kraja. Podľa neho, tam nič nie je. Aj tí, čo sú, utekajú preč.
Pred Čiernou nad Tisou do nás vpadá pocit konca sveta. Mestečko o ktorom sa na geografii učí každý žiak na Slovensku, je ako prízrak zaseknutý v kúte štátu. Ako zabudnutý prach usadený v rohu miestnosti čakajúci na vymetenie novým majiteľom domu na spadnutie. Takto nejak vyzerá ruské mestečko za zenitom. Šedivé ulice sa krčia pri obrovskom prekladisku vlakov, ľudia vyzerajú akoby zmierení s karmou, čo k nim nebola veľkorysá. V krčme dopĺňame vodu a priateľský železničiar v reflexnej bunde nám radí kade k pláži na Tise. Je očividne rád, že vidí turistov, je očividné, že nič okrem pláže tu neláka. Pôjdete rovno, uvidíte prvú krížovku, pôjdete ďalej a až na tretej krížovke odbočíte k pešej zóne. Symbolické, mesto je pre nás skutočne nevylúštenou krížovkou, po ktorej výluštení snáď človek pochopí pointu. Robíme ako vraví a bočíme na pešiu zónu. Na rozbitej dlažbe sedia mladé rodinky s deťmi a kočíkmi vedľa suchej fontány. Je to ich korzo a keby som mal drzosť, vznikla by z toho určite smutná fotka. Nemám však to svedomie a verím, že fotky sa dajú stále vygoogliť. Prudko sa mýlim, skúste to sami.
Chýli sa k večeru a z Malých Trakian je to len kúsok po asfaltke poliami k samotnému koncu republiky. Práve tu, na päť kilometrov dlhom úseku, čo rieka preteká našim územím, sa stretajú tri štáty - Slovensko, Maďarsko a Ukrajina. Ďalej sa nedá, konečná. Prichádzame, Tisa nás víta pieskovou plážou, tisíckami komárov a skupinou maďarsky hovoriacich náckov táboriacou pod konármi vŕb na jej brehu. Rozkladáme stan a ponárame sa do vôd absurdnej rieky, ktorá Slovensko len jemne olizuje. Ráno zas bude odlišný deň.
-
PS: Autor nemal v úmysle sa článkom nikoho dotknúť a svoj výlet v opisovaných končinách si skutočne užil.
PS2: Výborným zdrojom pri plánovaní výletov v regióne je web www.carpathianroad.info
