
Už nevychádzam
ani von
ani s ľuďmi
ani so sebou
Len kusy papiera
v ochabnutých ramenách
zdobia moje dni
keď všetci okolo
letia do brány sveta
dokorán rozďavenej
ja sedím pri okne
a stále čakám
kedy už konečne
i tie moje slnečnice
vyklíčia a potešia
mi spustnutú tvár
čo uviazla v splaveninách
nezmyselných rokov.