Spoznali sa niekedy pred rokmi a v behu dní si ani neuvedomili, ako si na seba zvykli i pri svojej absolútnej odlišnosti. Finančne na tom neboli najlepšie. Martin pracoval ako nočný strážnik v banke a Monika nepracovala. Obaja mali niečo cez dvadsaťpäť a obaja sa tvárili, akoby mali mať to najlepšie už odžité.
„Žiadna tu nie je! Minul si ju, keď si tu mal tých svojich kamarátov“ – podráždene odvetila Monika a ako dôkaz naklonila prázdnu dózu od kávy smerom k Martinovi.
„Do riti. Nechodíš do roboty, len tu celé dni drepíš a čo sa nedozviem, nemáme kávu! Ja platím inkaso, ja platím nájomné, ja platím všetko! A ty nie si schopná sa ani postarať o tú posratú kávu!“
„Nie neviem, nechcem.“
„Čoo!? A mne sa akože chce každý večer čurákovať v práci?!“
„Mne je to jedno“, ľahostajne prehodila Monika.
Martin buchol päsťou do kuchynského stola a z kolien odhodil Dostojevského Idiota až na dlážku.
„Čo som ja úplný idiot, že sa tu snažím, ako tĺk?“
„Nie si“, odvetila Monika.
„A čo potom som?“
„Smutný muž.“
„A preto nemám právo ani na kávu?!“
„Máš právo iba na sex.“
„Na ten ti kašlem, v posteli si ako kus handry, suchej handry“, začal pritvrdzovať Martin.
„Lebo kým si ty v práci, lížu ma dvaja naraz, miláčik!“
„A mne v nočných fajčí duch princezny Diany! To ti mám akože veriť? Nevieš čo vravíš.“
Monika si ľahkovážne vytiahla z vrecka balíček startiek a jednu si pózersky zapálila.
„A nefajči tu! Vieš ako to neznášam!“ - vykríkol Martin a podišiel k oknu, aby ho otvoril.
Do kuchyne sa vrútil príval chladného vzduchu a Martin sa oprel o okno pozerajúc von z výšky do prázdna.
„Prečo si vymýšľaš také veci“ – pokračoval.
„Aké veci?“- s hraným prekvapením sa opýtala Monika.
„Že máš milencov a podobne, len aby si ma vyprovokovala. Teba to snáď baví, alebo čo.“
„Musím si predsa nájsť dôvod môjho sexuálneho nezáujmu o teba, ty to nechápeš drahý?“
To drahý vyslovila, až príliš ironicky na to, aby to myslela ako lichôtku, či gesto zmierenia.
„A to si musíš vymýšľať takéto kraviny? Prečo jednoducho nezájdeš za dákym doktorom, alebo kým, keď už si s tým nevieme rady? Načo čítaš všetky tie hlúpe ženské plátky, čo?!“
Monika sa neudržala a spustila úprimný a nefalšovaný smiech na celú miestnosť tak hlasný, až uletel oknom do ulíc sídliska. Z hlboka sa nadýchla, jemne podišla k oknu a súcitne, tak ako to len vedela, pozrela sa Martinovi do očí.
„Som lezbička.“
„Ale netáraj.“- tentoraz sa začal smiať Martin, i keď nie tak úprimne, skôr sileným poskakujúcim smiechom, ktorý mal značiť jeho pohŕdanie podobnými vtípkami.
„No hej, už dávno som to tušila, len som sa potrebovala presvedčiť na vlastnej koži.“
„Presvedčiť? Na vlastnej koži?“
„No, lepšie povedané na vlastnom zážitku so ženou.“
„To nemyslíš vážne a kto je akože tou tvojou milenkou?“
„Jana“ – o poznanie tichšie vyšlo z Moniky
„Jana Vozárska?“ – skúšal tipy Martin.
Nastalo ticho, ktoré prerušil hukot lietadla snažiaceho sa pristáť na blízkom letisku.
„Nie. Je to Jana, tvoja sestra.“
Martin len ticho zavrel okno, podišiel ku chladničke, otvoril ju a vytiahol si jedno pivo. Pil hltavo rovno z fľašky a keď ju položil na stôl, hlasne si odgrgol.
„Jana?! Tá bola síce vždy dáka čudná, ale lezba? A ešte k tomu ty a ona?! Mne je to už všetko jedno, rob si čo chceš. Prestáva ma to baviť“
Martin na prvé zdanie apaticky prerušil trápnu zvukovú tíš a opäť do seba prevrátil fľašu piva.
„Ale ja ťa neopúšťam“- ozvala sa Monika a pokračovala.
„To, že si nerozumieme v posteli predsa ešte nič neznamená“. Kľudne môžeme spolu žiť tak ako doteraz“.
„Hej a moja sestra k nám sem tam zavíta, aby ste si ukojili svoje sexuálne potreby. Tak si to myslela“?
„No, len keď s tým budeš súhlasiť a nebude ti to prekážať“.
„Mne je to už všetko jedno“ – opakoval opäť svoj žalm Martin.
„Uvidíš, že všetko bude v pohode. Nechceš, aby som bola šťastná?“
„A ja? Kto tu myslí na mňa? Budem ja šťastný? Ako môžem byť šťastný, keď sa práve dozvedám, že moja družka je lezba a za partnerku nemá nikoho iného, ako moju devätnásťročnú sestru?!“
„Čo by ťa spravilo šťastným? – spýtala sa Monika.
„No dve lezby v dome to nebudú.“ – tentoraz zhnusene odfrkol Martin.
„Buď si zvykneš na takýto podivný trojuholník, alebo budeš osamotený bod v priestore. Pozri, veď sa vlastne nič nezmení.“
„Mne je to už všetko jedno“ – zatrpklo trval na svojom Martin.
„Kľudne sa tu po sebe váľajte, kúpte mi víno, požičiam si knižky a môžem vás jebať.“
„No vidíš, že sa to dá. Vedela som, že si chápavý.“
Monika podišla k Martinovi a rodičovsky mu rozstrapatila vlasy, nemal to príliš rád.
„A vieš čo, rob si čo chceš.“
- Martin si na seba narýchlo hodil mikinu a len tak v šľapkách otvoril dvere s úmyslom opustiť byt.
„Kam ideš?“ – kričala za ním po schodoch Monika.
„Kúpiť kávu!“ – cez výťahovú šachtu k nej stúpal výkrik.
