Včerasme sedeli s Paľom na nábreží
aboli sme ako fľaša
slivovice,ktorú sme práve dopili -
Prázdni,s niečim lepkavým po stenách
ana dne. Vedľa
hralWilsonic a budovy na druhej strane
Dunajaho vždy o polsekundu
dobiehali.
Svettiekol ako rôsol na naklonenom tanieri
atiekli lode - dlhé ako hlavná ulica
okresnéhomesta.
Svetláv kajutách, ľudské tiene, uhlie,
časa farebné šatky lámp
hodenécez vodu
tieklitiež.
Myšlienkysa odrážali na vnútorných stranáchlebiek
smeromk nevypovedaniu.
Chvíľusom bol dokonca šťastný,
ažsom si uvedomil, že na to nemám
dôvod.
Aleto sme už vykladali most
tichými,pomalými
krokmi,
abysme mohli znovu sedieť
podabsurdnou sochou Hviezdoslava
ažasnúť nad kráskami, ľudskými
zrúdami,kurvami, bláznom a najebaným
američanom,čo sa 10 minút v telefóne pýtal akéhosiDaniela
„Whereare you?!“ a chodil do kruhu.
Takako naše prapodivné
zmätenéživoty.
-10.6.2007 -
