Písmo:
A-
|
A+
Vlhké pery lesných rán
vpíjajú sa do ľudskej duše,
celú ju presakujú,
dotknú sa jemne citlivej blany
čo pevne obopína
tie perkusie srdca
a blahosklonne vyjdú
cez oká na sieti
spletenej z pórov kože.
Ty dychtivo našlapajúc
očami vyzliekaš stromy
s túžbou splynúť so svojimi
vlastnými obrazmi o nich
v jednotnej predstave sveta.
Šplháš ku koreňom
svojho interno-inertného zmätku
len ukradomky uvedomujúc si
hrkanie kostí tých dávno stratených
mýtických dračích liet
kdesi pod sebou
a havran vo výškach
zatiaľ pre teba stráca tvár
tmavú ako spomienka na časy,
keď moria boli zduté
vo svojom oprávnenom hneve.
-10.8.2005-
