Sediac čakámeTy nechodíšAsi si v tej správe niečo zle pochopilaDnes je zajtra a opačneNečudo keď v rieke slov sa topí význama slepecké ručičky staničných hodínotvárajú fľašu vínaVečery sú ešte studenéa vlaky idúc na Brezno tak krásne hlučnéobalené vetrom v rednúcom dniMy čakajúc sedímea ty nechodíšasi si v tej správe niečo zle pochopilaDo sedmičky červeného nám padol mesiacRýchlo preglgni kým sa skrytý za buketnevytratí do chladnúcej tmya ľuďom čo ako bez domovakráčajú po peróne až na miestokde sa aj lavičky strácajú v bezdomovínepohladí tváre svojimi hypnotickými očamiVšetko je tak dokonaléTam, kde spolu s Borisomako ohrdnutí milenci kŕmime hladné holuby našej chutipo percentách čo hýbu mysľou a hltáme autá randiaces prechodmi a semaformi na druhej strane mostaV našom mestepodvečerné dievčatátie do ktorých sa nedá nezaľúbiťna prvý pohľadpredvádzajú najnovšie kolekcienadchádzajúcej jari dvetisícpäťkeď sa ťaháme Hornou ulicouaž k Perlejej medeným kotlomzlatému moku a chlapom s penou na ústach a smútkom v očiachkde plávajú lode zúfalstvačo chytajú v prázdnych loviskách nádejeNa nič sa nehrátáto krčma a jej strohé drevené laviceako stvorené na rozbíjanie hlávsurrealistickým opilcompri páde z ich rumových výšin Z ktorých jeden ako dáka bizarná postavaz Amerického expresunakláňajúc sa nado mnousi náhle spomenul a vravel mi „Ty si mi pochovával otca“a ja som nevedel čo mu povedať a tak sme si potykalimy nositelia rovnakého menaa keď sa neskôr za oknom začala usmievať noca ja som naisto vedelže ty už neprídešlebo si v tej správe niečo zle pochopilavstali sme a spolu s Borisom odišli do čajovneposedieť so slivovicoučo mala byť „home made“.
