Na streche svetapokrytej škridlami z vápencasom dnes komináromvlastných myšlienoklen vankúš z trávyfľaša vody a Tu Fuove básnefarebné ako jeho Stokvetá riekaso mnou počúvajú tichonehybne stáť v zákrytoch letiacich oblakovnáprotivný hrebeň vyzerá akoby sa strihal u učňovdno doliny nevidieť, svahysú príliš strméporastené bučinou a skaliskamiako na povel rozhádzanými logikou zvetrávanialen hora vie, čotým chcú mŕtvi živým povedaťvrchy lemuje cestaako tesný opasokdelí ich vo dvojokrája ich na koláče s chuťoulovca na hone zaľúbená len do jednej z vrstevnícnevidí svoje zovretie pred očami mám veršz Jastrabej veže: "Nastal čas znovu pobozkať zem"a myslím na listyčo nesú obraz celéhostromuzarámovaný vo svojich malých dlaniach ponadzvuk štrkua intimitu ranných hmielaž k mieru skonania vekovkeď svet prestane existovať a vesmír sanaplní nostalgiou.(16.9.2005)
