Doteraz nechápem tú podobnosť, veď som tam bol len raz. Nuž čo, niekedy si zapamätáme viac, ako je vhodné. Všade boli knihy a všade si bol ty. Pri každej. V každej. Zabáral si sa do ich roztvorených stehien očami, ako do lona svojej vyvolenej, hltal si ich aromatické stránky a každú spoznával odzadu. To kvôli cene. Cena je dôležitejšia ako obsah, niekedy. Niekedy nie. Je niekoľko genetických kombinácií, ktoré môže kniha v sebe niesť. Môže byť lacná, čo ti je najdrahšou a môže byť i taká, ktorá je drahá ako gýč excentrického manželského páru z východu, no lacnou pre teba. „To je dôležité si uvedomiť“ , vravieval si zakaždým, keď sa sem tam pri večerných pivách čosi šplechlo o knihách.
Kníhkupectvo bolo štvorcovou miestnosťou a každá z tých štyroch stien, čo tvorili identitu predajne, bola olemovaná niekoľko poschodovými policami kníh zoradených tradične, podľa zamerania. Ty prechádzal si systematicky, od police s knihami o umení, k polici vyplnenou prázdnou ezoterikou. Cez beletristické poličky a poéziu si sa dohmatal k scifi paperbackom. Utieral si si ruky zhužvanou servítkou, čo si zobral zo stola pohostinstva, kde si vylial svoje dve pivá po obruse svojho jazyka a snažil sa zmyť z rúk nejakú neurčitú lepkavosť. To sa tie knihy snažili na teba nalepiť. To nemožno dopustiť, V nijakom prípade.
Ty a tvoja tabula rasa. Žiadna nedostane tvoj venček čistého nesčítanca. Keď si už poobchytal snáď všetky knihy i na ich najintímnejších miestach, vnútorných miestach stránok, tam kde sa všetky spájajú v objatí zadržiavacej väzby, začal si sa škrabať spak ruky v šedej remízke svojich vlasov. Nevedel si, čo ďalej a očividne si zneistel. Niečo podobné som už dlhšiu dobu sledoval i na predavačovi, tuším sa takým hovorí kníhkupci.
Niečo nedôležité zadával do počítača a čoraz častejšie smeroval jeho zrak na nás dvoch. Mal som chuť vykríknuť: „Ja som v tom nevinne! To on!“, a ukázať prstom na teba, ako strojcu nášho trápna. Keď si už vyzeral skutočne zúfalo a nereagoval si, ani na jednu z mojich mnohých poznámok, ktoré propagovali okamžitý odchod, kníhkupec sa premohol, nahol sa cez barový pult plný kalendárov a slušným, absolútne nenúteným hlasom sa ťa opýtal:
„Prajete si?“. Čakal som najhoršie. Dobre som vedel, čoho si schopný. Pretrhol si gordický uzol svojho tichého rozjímania a s úsmevom, sebaisto, akoby sa ťa to ani netýkalo si zarecitoval odpoveď: "Nie neprajem, ja prajem iba druhým, i vám všetko najlepšie, nech je žena zdravá a deti dravé“.
„Nie, nie“, zasmial sa kníhkupec a nenechal sa vyviesť z rovnovážnej polohy. „Ja som mal skôr na mysli, či si niečo neprajete z našej ponuky. Máme i na sklade nejaké nové knihy, možno by vás zaujímali. Všimol som si, že ste niečo hľadali. Čo to bolo konkrétne, ak sa smiem spýtať?“
„Asi mi nebudete vedieť pomôcť“, ľútostivo si utrúsil.„Už som bol v troch kníhkupectvách pred vami a nikde mi nevedeli pomôcť. Vlastne ani neviem, ako sa tá vec správne nazýva. Určite to poznáte. Tá plastová, priestorovo nenáročná pomôcka na spúšťanie po zasnežených svahoch. Prepáčte za výraz – taký podritník.“
„Samozrejme, samozrejme. Viem, čo myslíte,“ odvetil kníhkupec a po hlbokom nádychu pokračoval, „ale prečo ste to nepovedali hneď? Som vám mohol ušetriť čas“.
Tak a konečne to pochopíš, konečne ti to niekto povie do očí. Si blázon, pomätenec, s ktorým zabíjam toto odpoludnie a ktorý hľadá pečivo v železiarstve.
„Nech sa páči“, chlapík sa zohol pod pult a vytiahol plastový, modrý predmet, čo sa náramne ponášal na malý cestovný vankúš. „Podpultový predaj“, usmial sa. “Máme, už len posledné kusy, kvalitný výrobok. Moja žena to doma vyrába. Na prilepšenie, veď viete. Práca na doma.“ Trošku som sa zapotácal a neveriacky premeriaval tú čudnosť, čo robila z poriadku zdrap papiera. „Teraz len za dvestopäťdesiat. Detská veľkosť. Určite im urobíte radosť.“ „Aké deti? Ahá, áno, budú mať iste radosť“, trochu s rozpakmi, no nestratil si duchaprítomnosť. „Tak mi dajte dvojo“, počul som ťa a videl ako vyťahuješ skrkvanú päťstovku z peňaženky. „Nech sa páči, ďakujem za nákup“, kníhkupec nám podával tie dve naničhodnosti zabalené v igelitovom sáčku a my sme sa pomaly vypoklonkovali dverami na rušnú ulicu.
„Tak už si spokojný?“, nedalo mi neopýtať sa. „Hej, čo som ti vravel, že takéto vecičky proste mávajú v takýchto obchodoch, kamoš by mi neklamal.“ „Nie, ten nie“, pomyslel som si a v duchu si predstavil tvojho dotyčného kamoša, ktorý asi častejšie vidí pochybné syntetiká, čo mu rozožierajú mozog na jarné blato, ako prací prášok svojej matky.
Ulica plná ľudí práve čapovala poludňajšiu špičku, všetci nadávali na poľadovicu a rozmýšľali nad svojim ďalším krokom. Ty si stál, obkrúcal zrak okolo dlhých zimných dievčenských kabátov, čo sa objímajú so svojimi ňadratými násťročnými láskami a keď si mal tej obrazotvornosti, z ktorej tuhne v žilách krv a v nohaviciach mäso dosť, vydýchol si hustý prefiltrovaný vzduch a povedal jediné: „Poďme domov“.
„Dobre poďme“, nedalo sa inak, než súhlasiť a keďže sme temer susedmi, naša cesta bola i v najbližších minútach predznamenaná. Tam, kde sa mesto vlastne končí a začína územie nikoho, kde je priestor pre ruderálne lúčne spoločenstvá a starú košatú lipu, čo plače v rytme potoka, sme sa prestali rozprávať. Keď sa s niekým počas chôdze prestanem rozprávať, často ma premkne pocit, že je to chybou. Ten pocit sa vtedy neobjavil.
No zarážajúci bol najmä iný fakt. Keď som sa za tebou, po minúte - dvoch obzrel, videl som ťa asi sto metrov za mnou, ako sa zúfalo snažíš otestovať svoje nové podritné vankúše v extrémnych podmienkach asfaltovej vozovky. „Načisto vytretý magor“, preblesklo mi hlavou a namiesto rozhodnutia ísť ťa ratovať vo svojej detskej podstate, uprednostnil som priamočiary pochod domov. Keď si sa mi úplne stratil zo spätného dohľadu mojich temenných očí v protismernej zákrute jednosmerného nadjazdu, všetko sa zmenilo a ja som sa prehupol do novej – snovej reality, ktorá bola ako vystrihnutá zo sna teplej a osamelej noci na návšteve v izbe pre hostí. Každodenný nadjazd ústiaci pod krajským úradom pri chodníku k mekáču sa zmenil na podivné lunaparkové randevouz vlakového mostu, ako vystrihnutého z katalógu neznámeho ženíjneho pluku a ja skackal som po zaolejovaných pražcoch, čo voňali po vazelíne a motorovom oleji a gánil ústami do prázdna. Autá okolo mňa prestali premávať, po koľajách im to zrejme nesype. Vlaky takisto nikde. Starý nepoužívaný most, hrdzavý, mohutné skrutky týčiace sa do strán.
Most robí mostom jeho funkcia a tou je spájať dva brehy rozťaté vodným tokom. Tento jedinec z populácie mostov sveta, spĺňal všetky bežné definície mosta, až na nepatrnú maličkosť. Nebol kolmý na rieku, ale križoval ju v ostrom uhle, čiže bol dlhší ako by za normálnych okolností bolo zvykom. Uvedomil som si, že táto chvíľa normálnou okolnosťou nebude. Spomenul som si na teba a tvoje plastové vankúše. Určite sa teraz kdesi rehlíš, čelným svetlám áut ukazuješ, čo je to spontánnosť a spievaš si „kým vieš snívať, tak máš náskok“. Presne ťa to vystihuje, svoje túžby stále brániš, nech sú akokoľvek naivné.
Z rieky sa parilo ako z interiéru prasaťa a po ľadových kryhách sa šuchotali invázne druhy arktických tuleňov. Mávali smerom ku mne a natriasali tými svojimi tučnučkými bruchami v rytme poriečneho vánku. Už ma nemohlo nič prekvapiť. Mužstvo miestneho leteckého klubu Dukerov práve rotovalo v strmom nálete, keď jednotlivé pražce začali nadskakovať a most sa premenil na archaický cimbál slovanských bohov a bohyňa lásky Lada rozdávala lásku v slepých uličkách mileneckým uličníkom. Ledva som preskákal z pražca na pražec celú dĺžku mostu, čo bol cimbálom a vychutnával si vedomie, že to je len moje podvedomie, čo surrealizuje svoje zážitky a hrá sa na slepú babu so skutočnosťou, keď pri mäkkom brehu z vôd, v perle vystúpila nad hladina Botticelliho Venuša a volajúc ma k sebe posielala vzdušné bozky po éterických obvodoch svojho pása. Pohľadom som sa zaboril do jej žiarivej tváre a spoznal v nej Teba. Veci nabrali nečakaný spád, ako koniec tejto poviedky. Vzala si mi ruku, vložila do svojej a vykročili sme na jarnú pažiť brehu, ktorý bol bez konca. Zima sa lámala spolu s mostom, keď som ti trhal zväzok voňajúcich chochlačiek a vo vlasoch hľadal domov pre všetko, čo mi je sväté.
Nad hlavami bečali oblačné stáda a žiarivý pastier si na píšťalke nôtil pieseň o zdanlivej stálosti sveta. Keď som ťa prvýkrát pobozkal, pracujúce mravce odložili vercajg, rozbalili piknikové košíky a začali tlieskať serenády pod oknami našich snov.
