Michal Bodnár bol jedným z desiatok tisíc slovenských mužov, ktorých šialenstvo doby, v ktorej prežívali svoju mladosť, vyhnalo z domovov na bojiská druhej svetovej vojny. Najskôr na jednej, neskôr na východnom fronte na druhej strane barikád.
Počas vojny putoval spolu s ostatnými naprieč štátmi, aby sa po štyroch rokoch vrátil späť na Slovensko ako výsadkár. Vojnu prežil a ja som mu vďaka tomu mohol v jeho posledných rokoch života hovoriť "starký". Pamätám si ho len ako malé dieťa, no napriek tomu ostane v spomienkach navždy.
Ako dieťa som jeho príbeh nepoznal, nevedel som, čo má za sebou. Toto je prepis jeho vlastného opisu cesty vojnou, ktorý sa zachoval spolu s vyznamenaniami v zasklenom ráme. Zdedili sme ho a cítim, že to najmenej, čo môžem dnes pre starého otca vykonať je podeliť sa s vami o jeho príbeh. Vyberte sa na cestu spolu s ním.
Priamo do článku nie je možné zabudovať mapový príbeh, v ktorom som jeho cesty spracoval. Záujemcov o pútavejšie spracovanie ako ponúka len čistý prepis jeho spomienok, si preto dovoľujem presmerovať na tento odkaz.
V októbri 1940 som narukoval k pešiemu pluku 1. do Bratislavy. V júli 1941 som odišiel transportom do Prešova. Odtiaľ peši do Giraltoviec, kde sme mali obsadiť naše hranice. Po deviatich dňoch prekročili sme hranice a postupovali cez Poľsko a Sanok, až do Bielej Cerkvi. Odtiaľ som odišiel do Malina strážiť sklady. Po mesiaci nás stiahli do Žitomíra k štábnej rote zal. divízii. Koncom mája 1942 som odišiel ako doplnok na front k Rostovu na riečku Mijus, medzi obce Holodajev – Dimitrievka.
Dňa 19.7.1942 som prešiel zo zákopov s Jánom Toporom na stranu Sovietskej armády, s ktorou sme ustúpili cez Rostov, až k Čiernemu moru. Asi po mesiaci nás prebežčikov a zajatcov previezli loďou cez Čierne more k Tibilisu, asi 30km od tureckých hraníc.
Od prechodu na stranu Červenej armády pomáham Sovietskym vojakom pri strážení zajatcov aj s Danielom Sadloňom z Myjavy. Pri tom píšeme letáky pre slovenských vojakov, aby prechádzali na stranu Červenej armády. V marci 1943 nás, až na niekoľkých Slovákov prepravili za Moskvu do Krasnohorska. Dňa 5. mája nás sprevádzajú sovietski vojaci aj s príslušníkmi 1. československej brigády v ZSSR do Novochopiorka.
Po dvojmesačnom výcviku odchádzame v roku 1943 z Novochopiorska bojovať na front proti nemeckému fašizmu. Pred Kyjevom sa pripravujeme v lese, z ktorého postupujeme na Kyjev. Po jeho oslobodení bojujeme o Rudu, potom o Bielu Cerkev, až som bol počas presunu pri Žaškove ranený do nohy protitankovou mínou. Po dvojmesačnom liečení som sa vrátil k 1. československej brigáde, ktorá sa nachádzala pri Černoviciach. Pridelili ma ako spojku na štáb brigády k npr. Marcelymu do obce Stecova. Jednotka sa tam doplňovala z volinských Čechov. Po krátkom čase som bol vybratý do školy partizánsko-parašutistickej. Tá bola v Jefremove, Lucku a skončila po dvoch mesiacoch vo Sviatošine pri Kyjeve.
V skupine „Borkaňuk“ som bol 26.8.1944 vysadený do tyla Nemcov pri Humennom do katastra obce Černina z polského letišťa Rzeszów. Náš odriad bol na Vihorlate nad Nemeckou Porubou. V polovici novembra 1944 na príkaz štábu part. dviž. z Kyjeva sme sa vrátili do Ruskej Bystrej. Potom som bol u OBZ od Vyšného Komárnika, až po Prahu. Po skončení vojny som bol preložený do Bratislavy, potom do Michaloviec, Humenného a 29.11.1945 ukončil vojenskú službu v Bardejove a nastúpil k SNB.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Na záver prikladám náhľady detailov z vyznamenaní pre tých, ktorí ich ešte nevideli v mapovom príbehu.
