Prečo by nás mal dokument dánskeho autora, vyobrazujúci situáciu v jednej z najzaostalejších krajín sveta Stredoafrickej republike (CAR) zaujímať? Myslím si, že hneď z viacerých rovín. Minimálne si môžeme vydýchnuť, že všetko to naše ponosovanie nad stavom našej krajiny je hrubo povedané "plač rozmaznaného dieťaťa". Korupcia u nás existuje a dusí rozvoj krajiny, v porovnaní s CAR však vyzeráme, ako najlepšie miesto pre život. Nechcem však porovnávať neporovnateľné a zľahčovať váhu bahna v ktorom sa kúpeme my sami.
Dokument je pre nás zaujímavý aj z pohľadu možností novinára zachytiť a pútavou formou podať informácie, ktoré by inak ostali pre väčšinu spoločnosti skryté, prípadne by v nej boli prítomné len v rovine všeobecného povedomia bez konkrétnych dôkazov. Dobrú prácu u nás v tomto smere odvádzajú Karol Sudor, Zuzana Piusii a ďalší. Mads Brügger je však na rozdiel od nich známy tým, že svoje témy podáva v neskrývane cynicko-humornom prevedení o ktorom sa zrejme domnieva, že je účinnejší. Divácky príťažlivý rozhodne je, seriózny publicista by ho istotne označil, až za infotainment.
O čom je The Ambassador? Vetu, ktorá charakterizuje atmosféru filmu zrejme najlepšie, nájdeme priamo v ňom, If you can mix business and politics, wonderful things can happen. Veta, ktorá je funkčnou prakticky v každom politickom prostredí, je ešte pravdivejšou v prostredí Stredoafrickej republiky. Mads Brügger nás o tom nenechá na pochybách.
Príbeh začína ešte v Európe, kde si autor filmu celkom poľahky vybavuje diplomatický pas honorárneho konzula Libérie jednoducho tak, že si ho kúpi. Ročne zabezpečia ľudia znalí diplomatických pomerov a zákulisia stovky "oficiálnych" potvrdení prakticky každému záujemcovi s dostatočným balíkom peňazí. Ozaj, nechcete byť aj vy konzulom?
V hlavnom meste CAR Bangui naberajú veci rýchly spád a autor filmu s falošnými dokladmi a menom Mr. Cortzen preniká do miestnych diplomatických kruhov, obchodu a politiky. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že beloch je konzulom Libérie, nikto nič nekontroluje, naopak kontrolovať začína Mr. Cortenz, ktorý sa postupne stretáva s diplomatmi, ktorým sa zveruje so svojím plánom obchodovať s tzv. krvavými diamantmi. Imidž európskeho kolonizátora zo začiatku 20. storočia sa nezdá byť žiadnou prekážkou, ak viete kde, kedy a koho treba obdariť obálkami šťastia. Vidieť zostrih toho najlepšieho z Brüggerových záberov zo skrytých kamier vyvoláva u nás úsmev. Ten je však po uvedomení si závažnosti konania zúčastnených, rýchlo vystriedaný zdesením. Na vlastné oči vidíte, ako taliansky veľvyslanec bežne pašuje diamanty z baní s detskou prácou, nad ktorou neustále bdejú ozbrojené zložky, ako bývalý vojak francúzskych légií a v čase natáčania hlavný bezpečnostný analytik štátu, hovorí o vojenských pučoch, vraždách a únosoch predtým, ako sa neskôr vo filme dozviete o jeho zavraždení.
Od samotného prepašovania kúpených diamantov do Európy, odradí na konci filmu jeho autora len nebezpečenstvo a amorálnosť tohto kroku. Citlivejší divák by mohol hovoriť o cynizme a nemorálnosti, keďže autor išiel za hranicu korektnej žurnalistiky už viackrát predtým. Minimálne v prípade, keď presvedčil miestnych o svojich zámeroch na výstavbu závodu na výrobu zápaliek, v ktorom by pracovali výhradne v krajine utláčaní pygmejovia.
Myslím si, že podobný žurnalisticko-filmársky počin fiktívneho podnikateľa s obálkami šťastia by sa uplatnil aj na Slovensku. Ktovie, ako by to dopadlo, koho a čo všetko by sme vo filme napokon videli. Nádejám sa, že by to nebolo tak strašné a "zábavné", ako v prípade CAR. Nie som však naivný natoľko, aby som uveril, že by sme sa nudili.
Mads Brügger, prosím ťa príď!
PS: Zaujímavou bola aj prvotná reakcia Libérie na dokument, ktorá sa od úvodného vyhrážania prepracovala ku konštruktívnejšiemu riešeniu a značne prečistila svoj donedávna chaotický a skorumpovaný systém prideľovania diplomatických pasov.
Zdroj fotografie: http://xfinitytv.comcast.net/api/entity/thumbnail/6584558032370447112/640/320
