Môže byť láska skutočne TÝM zmyslom života? To pre čo dýchame, to čo je podstatou a motívom konaní.. Nuž, nemyslím si.
Najprv by bolo asi vhodne zamyslieť sa čo to vlastne ten zmysel je. Na akejsi objektívnej úrovni totiž zmysly akosi zmysel nedávajú. Proste atómy sa preháňajú priestorom na základe akýchsi pár rovníc a hoci tie rovnice sa ukazujú ako krásne a vo svojej podstate (ak chápete jazyku matematiky) jednoduché, riešiť ich nikdy asi nebudeme vedieť. Čo ale neznamená, že nejdú presne podľa nich a tie rovnice ich nepopisujú. Aký je toho zmysel? No asi taký ako že 1+1=2. Viac sa nad tým špekulovať neoplatí.
Na druhej strane, človek je tvor vynaliezavý a zmysly si proste vymyslel. Pravdepodobne preto, že nemá tie rovnice a už vôbec ich nemôže vedieť z hlavy vyriešiť. Tak si proste koncepciu zmyslu vymyslel. Zmysel pestovania pomarančov zrazu je v tom, aby som ráno nalial do pohára 2 deci pomarančového džúsu. Pravdaže to je môj pohľad. Ten čo pestuje pomaranče v tom vidí zmysel, že predá pomaranče a kúpi si mlieko a tak jeho zmysel pestovania pomarančov je v tom, aby si ráno nalial 2 deci kakaa. No a pomaranč to určite vidí úplne inak. Zmysel je proste subjektívna charakteristika, ktorá má dosť spoločné s motiváciou a príčinnosťou dejov. Ale v hĺbke to nie je nič objektívne.
Takže ak sa nejako vnútorne zmierite s tým, že zmysel je niečo subjektívne, prečo by si niekto nemohol určiť ako zmysel svojho života lásku? Prečo by to nemal byť vhodný zmysel života? Prečo by ma láska nemala zachrániť? Vykúpiť?
Láska sama o sebe je neproduktívna. Nie je konštruktívna, nie je to niečo čo (alebo v čom sa) zlepšujete. Buď milujete alebo nemilujete. Veľmi podobne ako drogy. Buď je vám dobre alebo sa nie. Lásku dosiahnete a je koniec. Nemáte už čo robiť a väčšina ľudí, ktorí našli svoj zmysel v láske, nemá už čo robiť. Pravdepodobne si potom preto vymyslia, že tento zmysel musia rozširovať medzi iných, aby svoj život mali čím vyplniť. Čo je z môjho pohľadu úplne zlý postoj, lebo každý si má svoje „zmysly“ vytvárať sám...
Zmysel života má „zmysel“ ak vás dáva zmysel žiť, niečomu sa venovať, čistá láska ten zmysel nedáva. Je konečnou stanicou a vlak už nemá kam ísť. Možno vás napadla myšlienka, no dobre a teda aký by mal byť zmysel života? Ja vidím ľudí ako tvory, ktorých aktivita je závislá na tom či sú nespokojní. Neustále chcú uspokojovať svoje potreby a keď už žiadne nemajú, tak si nejakú novú musia nájsť. Ak ste po marihuane v stave blaženosti, o 2 mesiace ten stav blaženosti stačiť nebude a preto sa skúsi niečo iné. Ale.. akási najvyššia potreba je túžba po sebarealizácií, samotný vnútorný motor – vnútorná motivácia.. Inak je vás svet len o odbúravaní externých problémov a ak to je vás zmysel života, možno by bolo vhodné aby ste proste skočili z mosta a mali po všetkých problémoch. Čo inak chcete dosiahnuť?
Človek by mal mať niečo. Možno hranie na gitaru, navrhovanie lietadiel, stavanie domov, písanie článkov, zvyšovanie si vzdelanosti; niečo v čom sa zlepšuje, niečo čo je studňa bez dna. Ktorá ho stále bude poháňať. Ktorá ho bude robiť konštruktívnym a aktívnym.
Na nástenke mi visí diagramík zachytený na fotke, ktorý odhaľuje druhú stranu mince. A to jesť vonkajšie hodnotenie života – obdiv a uznanie druhých. Na prvý pohľad je to úplne o niečom inom. Ale ak si uvedomíte, čo na ľuďoch obdivujete, je to v drvivej väčšine schopnosť sebarealizovať. Či už máte ako vzor Einsteina, ktorý sa sebarealizoval vo vede, alebo Napoleona, či nejakého umelca, hudobníka, fotografa... všetci budú mať pravdepodobne niečo spoločné – schopnosť nájsť si niečo a za tým ísť. A láska? Obdivujete lásku? Ježiš vás miluje... Áno, ale neobdivujete ho preto, že by vás miloval, ale že sa snažil zlepšiť život druhým, ukázať im pozitívne stránky a naučiť ľudí pomáhať si. Z času na čas stretnem tých ľudí propagujúcich lásku a ... ľutujem ich. Lebo nemajú už nič iné na práci ako presviedčať iných o svojej pravde. A akosi je mi ľúto, že žiadne náboženstvo nie je o sebarealizácií... A pripadá mi to dosť zvrátené, že väčšina náboženstiev sa snaží glorifikovať lásku (k bohu, alebo vôbec ku čomukoľvek inému) na úkor všetkého. Ako rodič je tiež vaším úmyslom vychovať deti tak, aby vás milovali a tým budete spokojní? Pochybujem. Ďaleko viac vás naplní ak vaše dieťa bude úspešné v tom čomu sa bude venovať...
Ale nechápte ma zle. Láska je v mojom svete ako lepidlo... Je veľmi užitočné a často nepostrádateľné. Ale dom z neho nepostavíte. Nie je to TO, čo je cieľom, to prečo by sa oplatilo zahodiť niečo iné. A ak ju staviate na prvú priečku možno by ste sa mali zamyslieť, čo z toho?
