Nie je to láska. Hej, všetci muži si to radi hovoria… Vždy si to zopakujú niekoľko krát, aby sa uistili, že inak to nie je, že tá priepasť pod nimi nie je nič hrozné. Všetci milujeme plachtenie… Sme ultimatívnymi dobrodruhmi a skočiť treba... Ale láska to nie je. Mám ju rád, ale láska to nie je. Chcem s ňou ísť von, ale láska to nie je. Spím s ňou, ale láska to nie je. A keď sa to opýta, „miluješ ma?“, tak sa zháčime a ujdeme, alebo klameme. Alebo neklameme?
Ona sa nepýta. Len ma ticho zvádza. Nenúti ma riešiť jej problémy, neznechucuje ma svojou nerozhodnosťou, nemusím je písať žiadne listy, emaily; netvári sa, že stretnutie so mnou je trest; nemusím vôbec pri nej uvažovať čo vlastne chce povedať dvoma vetami, či to je koniec, alebo čo tým chce povedať a nikdy ma nenechá na pochybách, čo vlastne myslí. Prečo to iné nechápali? Milujem ju? Nie... nie je to láska... chcem len byť s ňou....
... nežne ju zovrieť stehnami a končekmi prstov hladiť jej šiju, ten prekrásny dlhý krk. Roztvoriť dlaň, jemne ho chytiť a pritiahnuť ju bližšie. Objať ju zozadu, a oprieť si nos o jej mandľovú hebkú pokožku, zhlboka sa nadýchnuť a oddať sa okamžiku extázy z jej prirodzenej vôni. Bez očakávania. Mám ju rád. Nie je to láska... Magická formulka.
Ráno som vstal a objavil ju vedľa seba. Neviem ako sa tam dostala. Bol som tak unavený, že som si to nevšimol? Otočený na boku som zmyselne začal obťahovať jej ladné krivky. Musím podotknúť, že dokonalejšie som v posteli nemal. Ani nemukla. S nekalými úmyslami som jemne vopchal prst do priehlbiny... Zháčil som sa a odtiahol ruku. Nie je to láska. Potichu vyšiel z izby a išiel sa osprchovať.
Nie je moja. Je bratova. On nás dal dokopy. Preto k nej mám taký zvláštny vzťah. Mám rád jej hlas. Zvykol som si naň. Aj keď pôvodne som sa dušoval, že ja mám svoje nároky a chcem... Možno kvôli poslednému dievčaťu. Zasa to bolo náhoda. Nie je dokonalá. Vlastne je podpriemerná, má chyby, nik by ju už asi nechcel (rád jej to hovorím, ona to chápe). Ale kto už len je dokonalý?
Brnkol som do struny a rozozvučala sa. Tichým a hlbokým E. Trochu som ju pritiahol. Chytil G strunu na ôsmom pražci a ozval sa hrozný drnčavý zvuk. Áno, to je ona. Nie je dokonalá, ale mám ju rád. Bratova basgitara. On mi ju zveril. Nie je to láska. Ale tak začínajú všetky vzťahy... Unaveným očarením...
Bratov doslov (23.9.2008)
nemozem povedat ze si spominam, vlastne az teraz to vidim: podviedol som ju davno predtym ako ona mna, to bolo este 2000 a ja som chcel lamat chleba hoci som nato nemal. Prisla ku mne zlomena ako kvet, obviazal som jej rany, ... pomaloval jej gyps bojovymi farbami a nakoniec ich ako saman zahojil lebo to sama nevedela. Kusok jej chyba, viac ako by muselo ale vracal som sa spat k odobocke a zomrel na ceste, nie nie to si uz rozoberal, nechyba, ale tento rozpor mi pripomina noznicovorukeho eduarda a keby mala ludsky hlas, mozno by bola röyksopp-what else is there? Doteraz som myslel som ze sa ku mne vrati, ak sa to malokedy tak da nazvat, raz som skontroloval ci spravne drzim nitky ineho samana ale netahal. Vlastne som rad ze som na nu nestracal cas tu zo zahrobia lebo ona je uz dlho tvoja a ja teraz neviem preco o nej takto hovorim, ze sa da vlastnit, odobral si jej to pravo alebo udelil vysadu, neviem to zhodnotit ale samotny akt si vykonal ako virtuoz s okuliarmi hrubymi ako popolniky...
