Neviem kedy som prvýkrát narazil na tú skvelú vetu. Mapa nie je územím... Viem, že vtedy som ju poriadne nepochopil. „Pravdaže mapa nie je územím. Čo je na tom také užasne geniálne?“ Nechápal som to. Aj keď som chápal, že mapa je len priblížením územia. A že je to len metafora... Že áno, aj realita je územím a moje chápanie je len mapou. No a? Kde sa skrýva tá genialita? Ale časom mi to došlo. A žiadna z filozofických myšlienok ma nakoniec neovplyvnila ako táto veta.
Pravdepodobne genialitou celej tej myšlienky, ktorá ma neskôr ohromila, bolo, že mapa je vždy zlá. Nie je jednoducho územím a nikdy nebude. A užitočná je práve preto, že nie je územím. V tomto svete nejde o pravdu, o „dokonalú mapu“. Nie. Nikto nemá územie, len súbor máp. A kto to nechápe a nedokáže v istom okamžiku vyhodiť mapu, pretože prestáva byť užitočnou, sa stáva otrokom vlastnej perspektívy.
Netreba sa báť v kritickom okamžiku vymeniť satelitnú fotku mesta za papierik, so siedmimi čiarami, troma štvorcami a troma názvami ulíc. Ľudia si neuvedomujú, že aj tak všetko o čom snívajú či rozmýšľajú sú len abstrakcie - mapy. Že pohár na mojom stole sa v podstate neustále mení, že sa z neho vyparujú atómy a iné sa naň chytajú. Že pohár nemá obraz v realite ale na mape... Že aj ja som na detailnej úrovni niečo nedefinovateľné. Že ak som niečo nedefinovateľné, akékoľvek hlboké filozofické úvahy o pojme JA skončia na smetisku...
Pravda nakoniec nie je až taká podstatná... ako ciele a dobrá mapa, ktorá vás k nim dovedie. Nebol by tento svet ďaleko krajší, kebyže namiesto hádok, kto má pravdu sa pýtame, čo vlastne chceme? Nakoniec nie je pravdou, že nie sme viac než nejakou zmesou interagujúcich atómov? Alebo aj to je len mapa?... a ktorú mapu mám podať Vám?
