Veď už od novembra znejú z rádia prevažne vianočné pesničky (Last Christmas, i nová nie zlá pesnička od IMT Smile - Najkrajšie Vianoce ... ), z televízie sa na nás valia vianočné reklamy v podobe rodiny vianočiek, alebo ako sa na Slovensku ujalo rodiny hovienok, černoška Dedého, už som tiež videla upútavku na Mrázika, Tri oriešky pre Popolušku, Perinbabu a ďalšie množstvo santaclausovských rodinných filmov, do firemnej i súkromnej pošty dostávam desiatky vianočných pozdravov s anjelmi, sobami, zasneženými dedinkami, zvončekami i vianočnými guľami, roľničky počujem už aj vo sne a pokojné sviatky želám každému už od konca novembra???
Že je tých prejavov blížiacich sa Vianoc nejako veľa? Vyzerá to tak, že aj dobrého sa dá prejesť. A tak si s nostalgiou spomínam na časy, keď bolo nutné zobrať pero a pohľadnicu a ručne sa na ňu podpísať, a tak dať vzdialenému blízkemu najavo, že naňho v tomto jedinečnom čase myslíme a nie len natiahnuť e-mailové adresy z mail listu bez toho, aby sme sa vôbec pozreli, kto sa v tom našom mail liste nachádza. Niekedy ma prepadá zúfalstvo, keď vidím, ako sa ženieme bezhlavo za kvantitou. Čo najviac čo najdrahších darčekov, čo najväčší stromček, čo najviac jedla, čo najviac pozdravou, čo najviac...
Stále verím, že to zvládneme. Že strávime v kruhu rodiny skutočné Vianoce. Deťom asi Ježisko nedonesie notebook, mobil, psp a my sa tiež zaobídeme bez plazmového televízora, automatického kávovaru. Ale možno sa o to viac budeme tešiť z dobrej knihy, z chutného kapra, stromčeka s pätnásťročnými ozdobami, spoločnej prítomnosti najbližšej rodiny a tiež spomienky, prečo slávime tento krásny sviatok.
Tak snáď zostanú Vianoce sviatkom pokoja a oslavy príchodu malého Jezuliatka, lebo často zabúdame, prečo si to vlastne kupujeme darčeky, ozdobuje stromček, spievame koledy a varíme vianočnú večeru.
