Krajina troskami posiata,
krajina, kde nenávisť je zasiata,
krajina, kde deti nemôžu sa hrávať,
krajina, kde slobodne nemôžme sa stretávať.
Otázka čudná ma na duši páli,
kedy sme sa takto sami seba vzdali?
Hanbím sa k tmavým oblakom zrak zdvihnúť,
do spustošenej prírody sa bojím vkĺznuť.
Vyrastal som v klamstvách krásnych,
že budem si žiť, ako v snoch nočných.
Rýchle však našťastie bolo moje prebudenie,
falošné bolo tohto života milovanie.
Neberte mi to čo som si tajne vysníval,
život, ktorý rád by som každodenne prežíval.
Prečo nechováme sa k sebe ako ľudia,
ale skazíme všetko, čo tí druhí vytvoria.
Kľačím na kolenách nad kalužou snov,
pozorujem ako myšlienky vlnia s ňou.
Do vlastnej tváre a očí sa dívam,
s dušou nazerajúcou z nich splývam.
Z nepokojnej hladiny sa obraz tvorí,
dvojfarebný svet sa zrazu borí.
Postrehol som bozky, úsmevy a objatia,
nočné mory sa o chvíľu stratia.
Budujem si realitu dávno stratenú,
tú prázdnymi dušami skazenú.
Po jemných kvapkách sa vypára,
z omamného dažďa sa do každého vnára.
Už všetci sú na kolenách,
blažené úsmevy vidno na tvárach.
