Tvoj výkrik vzduchom kvíli,
netvorí svet v jednej chvíli,
vytrháva a všetko víri,
všetky sníčky razom míli.
V tajnej predstave ruže zmrzli,
s nesmelými túžbami zmizli.
Zostávaš nemá nahá,
pohladiť ťa kto nemá.
Byť takto dospelá si nechcela,
bolesť v tebe zovrela,
darmo päsť udrela,
bezvýsledne ťa vzoprela,
sile a váhe si podľahla,
sviňa, čo si ťa vyhliadla.
Po stehnách steká hnus,
takého bastarda kus!
Tajomstvo sa do očí zakráda,
batôžtek citov vykráda,
na iných a predsa tých padá výhrada,
tu vtedy prestala kvitnúť záhrada.
Plačlivá pieseň tá ťa rada,
žiaľ necestuje s ňou aj rada.
Tak ako ten boj nehraný,
súboj s časom je prehraný.
Každý príchod noci značí,
nad snom sa opäť mračí,
úzkosť nervy ničí,
neprestáva, stále fičí,
už z podvedomia kričí,
uisťuje, že ťa zničí.
Čo s takými čo takto krásu maria,
nech im do kríža ruky privaria.
Ostáva len opis slzy,
niekto iný, koho to s hrôzou mrzí.
