Chcú, aby začala chodiť...

"Prišli za mnou moji bývalí žiaci, že by sme pre Maju mohli niečo urobiť," povedal mi ich triedny učiteľ Miro, ktorý svojich študentov zvykne oslovovať decká.
"Najskôr sme nevedeli, či je vôbec dobré do niečoho sa pustiť. Maja sa najskôr musela dať sama do poriadku. Potom ale dostali nápad, že by sme pre ňu mohli usporiadať zbierku," hovoril ďalej vo svojom kabinete a pokračoval: "Nepýtali sme sa jej, či so zbierkou súhlasí a či ju potrebuje. Cítili sme, že je to proste dobré a že sa jej vyzbierané peniaze iste zídu. Na protézu alebo ďalšiu liečbu."
Miro išiel za riaditeľom a dohodli sa, že so zbierkou začnú vo svojej škole. "Decká sa chytili a tri pokladníčky vyrobené na tento účel sa rýchlo plnili," povedal.
Študenti zo Strednej odbornej školy v Dolnom Kubíne však chceli ísť ešte ďalej a z vlastnej iniciatívy rozbehli zbierku v celom meste. Sami si vybavili administratívne záležitosti a rozhodli sa, že s pokladníčkami budú stáť na námestiach mesta, v kostole po omšiach, že pôjdu aj do iných škôl. "Okrem toho sme pre tento účel vytvorili osobitný účet s číslom 2563580159/0200," doplnil Miro.

V tomto blogu nechcem opisovať Majkin príbeh. Napokon, sama ho podrobne rozpráva vo svojom profile na Pokeci. Poviem len, že keď som ho čítala, tisli sa mi slzy do očí. Zo šesťstranovej "spovede" tohto dievčaťa vyberiem len pár viet.

"A čo je so šoférom? Možno to vyznie nechápavo, ale odpustila som mu. Nepýtajte sa prečo. Cítim to tak a viem, že som urobila správne. Chcem chodiť a verím, že budem ešte tancovať a že ešte vybehnem tých 105 schodov do nášho kostola... ... za posledné dni sa toho zmenilo asi najviac. Začala som cvičiť a po troch mesiacoch som sa prvýkrát posadila. Je to pre mňa obrovský krok vpred. Bol to nádherný pocit pozrieť sa von oknom a po takom dlhom čase zasa vidieť niečo iné ako len štyri steny a obrazovku notebooku. Keby mi niekto povedal, že vydržím tri mesiace ležať, asi by som mu povedala, že je blázon. Ale ja som to dokázala. A mám z toho obrovskú radosť. Sú tomu tri dni, čo som sa posadila aj do vozíka. Bála som sa, ale nedá sa opísať, aký krásny pocit to bol. A to je ďalšie znamenie, že je to opäť, aj keď len o kúsok lepšie. Viem, že kým sa postavím, ešte veľakrát vyjde a zájde slniečko, no nevzdám to! Keď som zašla už tu, musím to dobojovať do konca!"

Čo dodať? Je obdivuhodné, ako svoj osud táto dievčina zvláda. Včera som náhodou stretla môjho známeho, ktorý je mimoriadnym rozdávateľom a do nemocnice jej nosí sväté prijímanie. "Tá baba má v sebe toľko odhodlania a sily ako málokto," povedal mi, "kiež by sme sa jej na tú protézu vyzbierali..."
Áno, kiež by... A toto je, myslím, druhá strana tohto príbehu. Myslím na spolužiakov Márie a na tých stredoškolákov, ktorí sa rozhodli, že svojej kamarátke pomôžu. Že sa do toho pustili, že idú, stoja s pokladníčkami, že hovoria o tom, že chce chodiť, že sa spojili pre dobrú vec a že to robia preto, aby pomohli... Že nie sú voči nej ľahostajní, že sa netvária, že ich sa to netýka a že ju nielen chodia navštevovať do nemocnice, ale vo svojom už takmer dospeláckom svete pochopili, že by možno zvládli urobiť ešte čosi viac, vystúpiť na ďalší schodík, osloviť ľudí, vyzbierať peniaze na jej protézu, ísť za ňou a povedať: "Majka, toto je pre teba... Poď, začni chodiť..."