Cez deň sme sa niekoľkokrát stretli. Ale už ráno som sa na pár sekúnd pristihla pri tom, že som si uvedomila, že ten chalan v kuchyni, ktorého som ani nepustila k slovu, je akýsi iný. Mohol mať tak 23 rokov a jeho tvár bola... Hm... Bola zničená, najskôr poznačená drogami a pálenkou. Mal strapaté vlasy a rukávy vytiahnuté až za končeky prstov. Čosi mi ale na tom chalanovi bolo sympatické. Vždy, keď sme sa stretli, tak na mňa mrkol. Nie dlhým, upretým pohľadom, ale len tak na sekundu, potom uhol a zas sa vrátil späť. Usmiala som sa a on sa usmial tiež. Medzitým si rukávom utrel nos a obišiel ma takou kolísavou chôdzou...
Dnes ráno som v Centre mládeže, kde som s partiou strávila pár dní, vošla do kaplnky. Boli tam štyria ľudia a modlili sa ruženec. Prišla som, keď im chýbal posledný desiatok a začal ho ten chalan z kuchyne.
„Za ľudí z Cenacola,“ povedal a pokračoval Otčenášom.
Nemodlila som sa s nimi. Hľadiac na chrbát tohto chalana dávala som si dokopy myšlienky a to, prečo je vlastne tu. Keď skončili, vzápätí sa postavil a išiel do kuchyne...
Asi o pol hodinu sme mali raňajky. Už mi bolo jasné, že mi ich chystal chalan, ktorý sa pripravuje na odchod do Cenacola. Teraz je ešte v dome, kde prichádzajú rôzne skupiny mladých a on tam pomáha. Zvyká si na podobný spôsob života, na prácu a na život bez drog.
V tento deň som ho už nevidela a vlastne ani neviem, ako sa ten chalan volá. Ale teraz, keď píšem tieto riadky, zrazu mám pocit, že by som veľmi chcela, aby to zvládol. Aby dokázal prekonať sám seba a vyhrať. Aby odišiel do Cenacola a neušiel odtiaľ. Aby začal nový život, postavil sa na vlastné nohy a žil najlepšie ako bude vedieť... Aby raz chystal raňajky svojej žene a deťom, aby mal jasný pohľad a vedel sa pozerať do očí... Do očí iných i tých svojich...
Za tie dni, čo som ho stretávala v dome, kde sme bývali, som ho videla len párkrát – väčšinou v kuchyni, a potom ako odhadzoval sneh. Nerozprávali sme sa, ale dal mi viac ako by som sama na začiatku pripustila. Neviem to presne definovať... Proste ma na ňom zaujalo odhodlanie zmeniť sa, popri tom čistiť zemiaky na obed pre nejaké ufrflané decká, a tak krôčik po krôčiku kráčať vpred... Úprimne mu v tom držím palce!
