Tieto slová si pamätám úplne presne. Uplynulý víkend som totiž navštívila „zvláštne miesto“. Prvýkrát v živote som bola v Bazilike Božieho milosrdenstva v Krakove. Bol to zážitok. A napriek tomu, že sa pokladám skôr za realistu, teraz musím úprimne priznať, že na tom mieste čosi viselo vo vzduchu.
V jednej z kaplniek pod santuáriom predstúpila pred nás rehoľná sestra z tamojšieho kláštora a začala rozprávať. Hovorila o zázrakoch, ktoré sa na tomto mieste dejú, o uzdraveniach a vyslyšaných prosbách. Keď to človek počuje, má akýsi zvláštny pocit. Akoby niečo naozaj viselo vo vzduchu.
Áno, toto miesto je čímsi iné. Tu totiž ide o zázraky. O také zázraky, ktoré človekom pohnú, ktoré zmenia jeho život a stanú sa napriek všetkým rozumovým odôvodneniam o tom, že takého niečo sa proste nikdy nemôže stať. A predsa... Tu sa zázraky dejú...
Avšak, položme si otázku: Je práve toto to najdôležitejšie, s čím sa tu človek môže stretnúť? Sú práve zázraky tým, pre čo sa tu „oplatí“ ísť? A keby sa tu nediali zázraky, bolo by toto miesto menej vzácne?
Premýšľam nad tým a myslím si, že toto miesto je tak výnimočné predovšetkým preto, lebo tu „visí vo vzduchu“ ešte čosi iné. Zázraky sú jedna vec. To áno. Ale tie by neboli, keby sem neprichádzali tisícky ľudí s nádejou a úžasnou dôverou v Boha. Hlboká dôvera a nádej všetkých tých ľudí – to je podľa mňa „to niečo“, čo sa tu proste dá cítiť „na vlastnej koži“. Lebo vidieť ľudí, ktorí prešli stovky kilometrov, aby si kľakli pred obraz Božieho milosrdenstva, to je zážitok, ktorý tu bezpochyby kedykoľvek môžete zažiť.
Neviem, či všetkých tých veriacich Boh vyslyšal alebo či ich ešte vyslyší. A neviem, či vypočuje moje prosby a splní sa to, o čo som rovnako prosila. Mám dôveru, že áno. Ale ak sa aj udeje niečo iné, budem vedieť, že to tak malo byť, pretože dôvera v Boha je v tomto momente pre mňa tým, do čoho vkladám to najväčšie úsilie. Nebyť mojej cesty do Krakova, možno by som si to neuvedomila.
Verím, že Božie milosrdenstvo je veľké a zázraky sa dejú. A skutočne som sa presvedčila o tom, že Boh dáva aj navyše. Rehoľná sestra totiž skončila svoj príbeh so slovami: „On sa neprišiel modliť, aby začal chodiť. On prišiel do Krakova prosiť za svoju manželku. A Boh mu dal oboje. Začal chodiť a dal mu na cestu ešte čosi navyše. Prišiel sa rozlúčiť spolu s novou priateľkou.“ :o)
