Keď život na dvoch kolesách znamená šťastie

PRÍBEH PRVÝ: NATÁLIA
"So svojou rodinou bývam v Žaškove. Mám dve mladšie sestry, 5-ročnú Kristínku a 13-ročnú Evu," začala Natália a hneď na úvod vysvetlila: "Mám svalovú atrofiu, známu aj ako rednutie kostí. Znamená to, že sa mi v nich neviaže vápnik, a preto ho mám málo." Diagnóza, ktorá sa u Natálie začala prejavovať, keď mala asi tri roky, jej postupne spôsobovala problémy pri chôdzi. "Dovtedy som chodila ako všetky ostatné deti. Neskôr to však bolo stále horšie, kosti slabli a stačilo málo, aby som si nohy nezlomila. Posledný úraz ma napokon definitívne posadil na vozík. Bola som vtedy v treťom ročníku na základnej škole," spomína Natália na chvíle, ktoré jej do veľkej miery zmenili život.
"Nechodím vôbec," odpovedá Naťa, ako ju volajú najbližší a kamaráti, na moju otázku o tom, či sa predsa len nedokáže aspoň čiastočne pochybovať po vlastných. "V podstate však tento svoj handicap ani nevnímam. Beriem to tak, ako to je. Žijem s ľuďmi, ktorí mi moju inakosť nedávajú najavo a majú ma radi takú, aká som," dopĺňa.
Natália je doma úplne samostatná. Ich rodinný domček je prispôsobený tak, aby sa v ňom dokázala s ľahkosťou pohybovať. Horšie by to mohlo byť v škole či na ulici v meste. Na moje prekvapenie však Natália ani tu nevidí problém a s úsmevom hovorí: "Je pravda, že keď som išla do prvého ročníka strednej školy, mala som obavy, ako to bude. Už prvý deň ma však presvedčil, že sa nemusím báť. Mám skvelých spolužiakov, ktorí sú veľmi ochotní. Automaticky mi pomáhajú presunúť sa do inej učebne, podajú školskú tašku, zdvihnú pero či papier, ktoré mi spadnú na zem. Rovnako je to s učiteľmi. Sú ústretoví a milí," hovorí Natália a vzápätí dopĺňa: "Najbližší mi vraveli, že sa nemusím báť a najdôležitejšie je, aby som bola sama sebou, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí mi pomôžu. Chvalabohu, mali pravdu."
Okrem spolužiakov a Natálkiných rodičov k nim určite patrí aj jej sestra Eva.
"Pán Boh vedel, ako to má zariadiť, keď mi ju dal. Má len 13 rokov, ale je to baba ako hora. Vládze ma tisnúť, aj vytiahnuť hore schodmi. Keby som ju nemala, určite by som trávila omnoho viac času doma, pretože ma berie von. Veľmi si rozumieme. Je to moja spriaznená duša a za nič na svete by som ju nevymenila," dozvedáme sa o dôležitých vzťahoch oboch sestier.
Podľa Natálie niekedy na vozičkárov pozabudneme. Hlavne v meste chýbajú bezbariérové vstupy a širšie vchody do obchodov, cez ktoré by bez problémov prešli. Zdá sa však, že sympatická stredoškoláčka je večnou optimistkou, pretože aj teraz dodáva: "To všetko sa však dá zvládnuť. Keď sa potrebujem niekde dostať a sama to nedokážem, poprosím o pomoc aj cudzieho človeka. Ak nie je iná možnosť, tam, kde je veľa schodov nechodím alebo hľadám výťahy," dopĺňa s úsmevom a pochvaľuje si bezbariérový vstup do Obchodnej akadémie: "Okrem toho je tu výťah, aj prispôsobené sociálne zariadenia."
Aj to je jeden z dôvodov, prečo dievčatá navštevujú práve túto školu. Ako nám totiž Natália povedala, pôvodne chcela ísť študovať na gymnázium do Dolného Kubína. Tu však výťah chýba, a preto sa so svojím snom musela rozlúčiť. S odstupom času to však neľutuje, pretože vo svojej škole a triede je veľmi spokojná.
"Najviac ma baví dejepis. Po maturite by som chcela ísť študovať právo," prezradí budúce plány šikovná Natália, ktorá okrem toho veľmi rada kreslí.
Podľa jej slov si svoj život predstavuje tak ako väčšina mladých ľudí v jej veku. "Dúfam, že úspešne skončím školu a založím si rodinu," povie rozhodne a hanblivo odpovedá na našu otázku o citových záležitostiach: "Je to chlapec s veľmi dobrým srdiečkom," povie jedinú informáciu o svojom princovi. "Pre život potrebujem človeka, ktorý chodí, aby sa o mňa dokázal postarať.," povie na záver Natália, z ktorej, aj napriek svojmu handicapu, vyžaruje optimizmus a radosť zo života.

PRÍBEH DRUHÝ: KRISTÍNA
"Súrodencov nemám, ale mám super rodičov, ktorí sa o mňa starajú a dávajú mi všetko, čo môžu a čo potrebujem," povie o sebe 17-ročná Dolnokubínčanka Kristína Hakáčová z Brezovca, ktorá sedí v 2. C v prvej lavici pred spolužiačkou Natáliou. Aj ona je na invalidnom vozíčku, pretože sa narodila s mozgovou obrnou.
"Som veľmi rada, že sme v triede spolu s Natáliou. Je to pre nás výhoda, pretože si môžeme navzájom pomáhať, prípadne, keď niekde nemôžeme ísť, zostávame spolu a je nám veselšie," povie šibalsky Kika a aj ona prezradí pár slov o svojich spolužiakoch, s ktorými trávia v škole veľa času: "Nemôžem o nich povedať jedno krivé slovo. Sú ochotní a berú ma medzi seba tak, ako keby som bola zdravá," súhlasí Kristína s Natáliou a smutnejšie dopĺňa: "Niekedy, hlavne dospelí, si totiž myslia, že keď sme na vozíku, nič nedokážeme." Opak je však pravdou, a to platí aj v prípade tejto stredoškoláčky.
Kristína aktívne hráva bocciu, špeciálnu hru pre handicepovaných, v ktorej sa súťažiaci snažia chodiť väčšie mäkké loptičky naplnené pieskom čo najbližšie k inej malej bielej guľke. Boccia si vyžaduje silu paží, zručnosť pri hode a koncentráciu.
"Som registrovaná v Slovenskom zväze telesne postihnutých športovcov," prezrádza Kristína, ktorá sa ako hráčka boccie zúčastnila už aj na Majstrovstvách Slovenska, kde získala cenné skúsenosti. Okrem toho ju určite potešil aj najnovší úspech, a to druhé miesto z Mikulášskeho turnaja v Žiari nad Hronom, ktoré Kristína získala vo svojej kategórii medzi 30 športovcami. "Ešte počas základnej školy som trénovala tri, štyrikrát do týždňa. Teraz musím viac času venovať príprave do školy, preto hrávam bocciu menej, raz, dvakrát týždenne," hovorí o svojej športovej záľube.
Aj Kristínu zaujíma história, preto v škole navštevuje dejepisný seminár. Okrem toho má rada občiansku náuku. "Je pravda, že o to, čo by som chcela robiť v budúcnosti, sa musím zaujímať omnoho skôr. Nemôžem si totiž vyberať ako zdraví ľudia, možnosti handicepovaných sú, bohužiaľ, menšie. Ešte nie som rozhodnutá, no ak by som si mala vybrať v tejto chvíli, myslím, že by ma bavila psychológia," prezradí svoje sny veselá Kristína.
Obe študentky, tak Natáliu ako aj Kristínu, vozia pravidelne do školy ich rodičia. "Poobede samozrejme po nás opäť prídu," povie Kristína a spoločne potvrdia, že sú za obetavosť svojich rodičov veľmi vďačné. Ich mamy a otcovia sa o nich musia od narodenia starať omnoho intenzívnejšie, a preto ich všetkých určite potešila informácia, ktorú sa dozvedeli pred mesiacom, večer 14. novembra.
Natália a Kristína, s pomocou svojej učiteľky Janky Andrisovej, sa nedávno zapojili do projektu Konto Orange, ktoré poskytuje finančné prostriedky pre handicapovaných študentov, ktorí by chceli ďalej rozvíjať svoje vzdelanie, a to v maximálnej výške 20 tisíc korún pre jedného uchádzača. Obe boli úspešné a práve v týchto dňoch by mali dostať prvú časť finančných prostriedkov, ktoré získali.
"Veľmi sa tešíme a chceme poďakovať našej učiteľke J. Andrisovej, bez ktorej by sme asi všetky potrebné formuláre, ktoré sme do projektu museli poslať, nestihli a nevedeli vypísať," zdôrazní Natália a prezradí, na čo by chcela udelené peniaze použiť: "Určite si kúpim dejepisnú knihu Kronika ľudstva. Stojí okolo 2 tisíc korún a váži päť kíl," teší sa a svorne s Kristínou dodávajú, že zvyšné peniaze určite dobre padnú ich rodičom, a to predovšetkým na zaplatenie benzínu, keďže ich denno-denne vozia do a zo školy.
Keď sa náš rozhovor chýlil ku koncu, nemôžem sa zbaviť pocitu, že tieto mladé dámy, aj napriek svojmu postihnutiu, dokážu svoj život vychutnávať plnými dúškami, sú šťastné a spokojné. Vzápätí si uvedomujem, že my, zdraví ľudia, v porovnaní s nimi, často riešime celkom nepodstatné veci a nevážime si to, čo máme. A tak, odchádzajúc s týmto pocitom, som tak ako ony ešte viac vďačná za moju rodinu a priateľov. Veď bez tých svojich by ani Natália s Kristínou nemali taký život, aký majú. Šťastný a spokojný.