...a tak našiel majstra a on vytesal viac ako deväťmetrovú sochu. „Ľudia mi vraveli, či nemám kde dávať peniaze. Najprv ma to trápilo, ale potom som sa upokojil. Chcel som, aby sme mali pri dedine miesto, kde bude ticho a pekne...,“ rozprával ďalej, sediac na kraji drevenej lavice...
„Krista sme tu vyniesli ťažkými mechanizmami a na dvakrát. Bál som sa, aby sa nezlomil, ale zvládli sme to...,“ pokračoval...
„V ten deň, keď už stál nad Klinom, večer mi volali, že na kopci nad dedinou spadlo lietadlo a zapichlo sa nosom do zeme. Ale kdeže lietadlo... To je Kristus s rozpätými rukami,“ zaspomínal na jednu z historiek...
„Čosi mi tu stále chýbalo. A tak som dal vytesať pápeža,“ povedal mi o druhej soche, ktorá vedľa Krista pribudla len nedávno...
„Tento víkend tu prišlo asi 500 ľudí. Chodia tu na prechádzky. Neviem... možno sa niektorí aj modlia... tak sami pre seba...,“ rozprával mi, kým som okolo pobehovala s foťákom...
„V sobotu večer sme ešte narýchlo upravovali cestu. Bolo mi ľúto všetkých tých babiek, ktoré sa tu chystali ísť. My – svetobežníci - môžeme chodiť aj po tŕnistej ceste, ale prostý, jednoduchý ľud – ten musí kráča ľahko, po vydláždenej,“ povedal prirodzene...
„V nedele sa tu stretneme a urobíme si bohoslužbu slova. Posedíme, porozprávame a ideme ďalej...“ doplnil...
„...ale nepíšte všetko, čo vám vravím. Bude to vyzerať, že sa chválim...,“ upozorňoval ma človek, zdá sa, že s preňho typickým humorom, ktorý to všetko vymyslel a zaplatil...
...a tak som dnes z Klina na Orave odchádzala s vynikajúcim pocitom... To miesto – hore nad dedinou – je krásne... jednoduché... a vzniklo spontánne... Preto, aby sme mali kde chodiť... Vrelo odporúčam!
