Vtedy sme si s Peťom začali písať! Mala som pätnásť a sestry saleziánky v našom meste prišli s tým, že saleziáni na Slovensku organizujú Festu. Bolo to celoslovenské stretnutie mladých, ktoré, myslím, existuje dodnes. Ešte predtým nám však rozdali adresy mladých ľudí z iných miest, s ktorými sme sa mali skontaktovať prostredníctvom listov a písať si... Vyvrcholením malo byť osobné stretnutie na Feste v Žiline...
Ja som teda dostala Peťa z Trnavy. Vymenili sme si prvý aj druhý list... a potom tretí, štvrtý a veľké množstvo ďalších... Pamätám si, že som si list od Peťa vždy našla v detskej na posteli, kde mi ho naši vždy nechali... O rok sme sa stretli. Pri ktorejsi lampe vedľa športovej haly v Žiline. Prvýkrát v živote.
Festa skončila a my sme dostali nové adresy. Tentokrát som písala nejakej dievčine... Odpoveď od nej mi však nikdy neprišla. S Peťom sme si ale naopak akosi automaticky písali ďalej... Ďalšie tri roky, počas ktorých sa nám podarilo ešte raz, opäť na Feste, stretnúť...
Ukončili sme strednú školu a v jednom z listov mi Peťo spomenul, že ide k saleziánom. Potom sa naše kontakty prerušili. Jedenásteho októbra 2001 som ale opäť dostala list. Mimochodom, je jediný, ktorý sa mi zapotrošil a zostal. Teraz ho mám pred sebou a čítam o tom, ako Nancy býval rok u saleziánov na Miletičovej v Bratislave, napokon sa rozhodol a „môžem povedať, že zatiaľ neľutujem..."
Potom sme si ale opäť prestali písať. Trvalo to sedem rokov. Za ten čas som o Peťovi vedela len to, že je asi u saleziánov... ale nič viac... Až raz...
Bolo to minulý rok. „Prišiel ti nejaký list," povedala mi sestra, ktorá býva v rodičovskom byte, odkiaľ som sa ja už odsťahovala.
„Ale veď to je Peťo," okamžite som spoznala podľa písma, ktorým bola zaznačená adresa. Po siedmich rokoch mi poslal list a v ňom oznámenie, že prijme diakonskú vysviacku. Bol to taký zvláštny pocit - dostať (takúto) správu po takom dlhom čase od človeka, s ktorým som sa stretla len dvakrát v živote a napriek tomu mi je akýmsi jedinečným spôsobom blízky... a mám pocit, že ho poznám... a je mojím priateľom...
Keďže na tom oznamku nebola žiadna adresa, len náhodne som si typla miesto, kde by sa Peťo mohol nachádzať a poslala som mu moje blahoželanie k vysviacke spolu s krátkym listom a novým kontaktom. Potom mi jedného dňa zazvonil telefón...
Volal mi nejaký mladý muž a tvrdil, že ma pozná. Pár minút ma naťahoval a nechcel prezradiť, kto je. Peťo je totiž celkom humorista a zdá sa, že je s ním vždy zábava... asi aj preto ho mali bezbední chlapci, ktorým sa venoval a s ktorými mi kedysi poslal fotografiu, tak radi... Bol to najdlhší rozhovor v našom živote, v ktorom sme opäť hovorili, ako kedysi v listoch, predovšetkým o nás a našich životoch... Čo plánujeme, čo nás baví, akých máme kamošov a či sme šťastní...
No a dnes mi od Nancyho opäť prišiel list - oznámenie o tom, že bude kňaz! Teším sa! Pretože sa na začiatok novej cesty postaví človek, ktorý v istom čase môj život veľmi ovplyvnil. Nie zásadne, ale tak pekne - ako to chodí medzi priateľmi - v čase, keď sa mladý človek potrebuje rozprávať o veciach medzi nebom a zemou, keď sa pýta, hodnotí, hnevá na mamu a otca, nechápe kňaza, hľadá lásku, svoje povolanie, životný smer... O tom všetkom sme si totiž s Peťom spolu písali... A potom sa o tom všetkom niekoľko rokov, keď sme o sebe nepočuli, rozhodovali... A možno to tak bude naďalej... Pretože listy a jedinečné priateľstvá nikdy nestrácajú svoje čaro...
Držím palce, Nancy!
