Mávali sme obdobia, keď sme ako deti s našimi hrávali Človeče, nezlob se!, Sedmu, Meno, mesto, zviera vec alebo Konské dostihy. Pamätám si, že to vždy vzniklo veľmi spontánne, väčšinou vtedy, keď vonku pršalo alebo v zime, keď bola skoro tma.
„Zložte obrus a všetko pripravte," vravievala mama a my so starším bratom sme okamžite svedomito rozkladali farebné figúrky na plán hry. „Mamíí, veď už poď," drankali sme pravidelne, kým sa mama ešte krútila okolo drezu a väčšinou umývala riad po večeri. „Poď už," boli sme nedočkaví, pretože už ako deti sme v tej chvíli cítili akési napätie..
Keď teraz nad tým rozmýšľam, pripadá mi to ako taká malá rodinná slávnosť, do ktorej sme dokázali dať všetku detskú radosť... A aj keď mama poznala pravidlá všetkých hier lepšie ako my dvaja dokopy, nechala nás vysvetľovať, radiť... „Mami, nesmieš hodiť šestku, inak si vyhodíš svojho..", „Mami, toho koňa si radšej nekupuj...", „Mamííí... veď to sa nehrá takto..."
A mama nás počúvala. Mama mrkla na staršieho brata, keď som dlho prehrávala, aby ma nechal vyhrať. Mama si so mnou vymenila kartu, keď mi tá moja nesedela. Mama hádzala kocku dvakrát, keď mala vyhodiť môjho pešiaka, aj keď to bolo proti pravidlám... Mama najlepšie vedela, ako nás má nechať vyhrať... A my - jej deti - neskôr aj s mladšou Lenkou sme boli šťastní a do postele sme odchádzali s pocitom, že máme super mamu a že sme rodina...
Presne tak! Ten kuchynský stôl so spoločenskými hrami bol u nás doma miestom, aké by som raz chcela mať aj vo svojej rodine... Tak rozmýšľam, že brnknem bráchovi a segre... Že sa stretneme u našich a dáme si jednu partičku...
