Inokedy, keď som prišla do špeciálnej školy pre deti s rôznymi telesnými a mentálnymi postihnutiami, vošiel mi do cesty chlapec s mozgovou obrnou (starší odo mňa) a svojou nedokonalou rečou mi vysvetlil, že aj on mi chce niečo povedať do novín. Janko ma už poznal a tešil sa, keď som o nich písala článok a našiel sa v najnovšom vydaní na fotke.
O nejaký čas som sa vďaka ďalšej reportáži dostala do triedy s autistami. Bolo pre mňa fascinujúce sledovať svet týchto detí, ktoré mi miestami pripadali - v dobrom slova zmysle - ako mimozemšťania. Veľmi rýchlo som však pochopila, že aj keď sa často tak netvária, potrebujú nás a že ak si človek obľúbi, má ich rád takou jedinečnou láskou. Nedá sa opísať, treba to zažiť...
No a naposledy, keď som šla písať článok o galakoncerte v špeciálnej škole, pán učiteľ, ktorý ho zorganizoval, mi povedal: „Ak vám to nevadí, môžeme sa rozprávať aj v mojej triede. Moji žiaci nechodia, ani nerozprávajú, tak nám aspoň nebudú skákať do reči," mrkol na mňa, pobavene otvoril dvere do triedy a zahlásil: „Mládež, máme návštevu, tak dúfam, že sa budete správať slušne."
V krátkosti zhrnul, že toto sú ich najťažšie stavy. Chlapcov ponaprával na vozíčkoch, utrel im sliny okolo pier a kde-tu, kým sme nezačali natáčať rozhovor, povedal nejakú vtipnú poznámku. Jeho žiaci na ne zjavne reagovali - buď hniezdením sa na vozíčku, očami, v ktorých bolo vidno emócie alebo zvukmi... V tej triede bol iný svet - na jednej strane omnoho zraniteľnejší ako ten náš, a na druhej neskutočne pevný a vytrvalý a obdivuhodný v prípade chlapcov aj ich učiteľa... Mať na hlave klobúk, skladám ho zakaždým po prekročení prahu do ich triedy...
A inak tomu nebolo ani na ich spomínanom galakoncerte, na ktorý títo žiaci pozvali aj svojich zdravých rovesníkov a ich rodičov zo škôl v meste. V hľadisku bolo cítiť emócie mamičiek zdravých ratolestí, ktoré si utierali slzy a z ich tvárí sa dalo čítať: „Bože, akí sú úžasní a krásni." A z prvých radov sa ozývali prejavy radosti, výkriky a tlmený potlesk vytvorený povykrúcanými rukami týchto jedinečných detí.
Moje návštevy v špeciálnych školách čosi vo mne zlomili. Naučili ma, že tieto decká - s akýmkoľvek postihnutím - majú svet, ku ktorému sa dá priblížiť a že ten svet je zblízka neuveriteľne pekný. Pochopila som, že od týchto detí sa dá strašne veľa naučiť a že vždy, keď som od nich odchádzala, mala som pocit, že ma urobili... akousi lepšou a vďačnejšou za všetko, čo mám...
Aj túto nedeľu, keď na omši vedľa mňa sedel na vozíčku Daniel. Zvidenia ho poznám a občas ho stretnem v meste, ako upaľuje na svojom dvojkolesovom tátošovi. Prišlo premenenie a on... Poťažky si rukami položil na dlážku nohy, pomaly sa zošmykol a kľačal. V tej chvíli to bolo pre mňa to najkrajšie gesto, aké som už dávno nevidela. Ten chalan sa opäť raz prekonal a s námahou si dokázal pre Bohom kľaknúť...
Myslím si, že tieto decká, mladí či dospelí ľudia s postihnutím majú v sebe niečo neuveriteľne silné. Ale až postupom času som pochopila, že si to nevyžaduje ľútosť a slzy v očiach, že oni od nás nečakajú sústrastné pohľady alebo polovičaté prejavy zapríčinené tým, že nevieme ako sa máme pri nich správať. Oni potrebujú normálny svet a úprimnú lásku. Potrebujú sa integrovať medzi nás, mať tu svoje miesto a svoje sny a plány v rámci svojich možností. Mne to pomohli pochopiť ich rôzne projekty, na ktorých som sa vďaka svojej práci zúčastnila a možnosť vidieť ich svet zblízka. Ten galakoncert, na ktorom som bola, mal názov Polročná hviezda... A ja som si na ňom uvedomila, že sa mi už pri pohľade na tieto deti a mladých a ich spevácke výkony netisnú slzy do očí... Ale objavila som v sebe iný pocit - z celej sily som im tlieskala a keď schádzali z pódia, mala som chuť na celú sálu kričať: „Ste machri! Super! Do toho!" Otvoriť všetky dvere dokorán a ukázať celému mestu skutočné hviezdy, ktoré netreba udržiavať pri svetle, ale práve naopak, ktoré nám zdravým môžu svietiť na cestu vždy, keď už máme pocit, že ďalej nedokážeme ísť...
