Tie schody si pamätajú veľa. Bodaj by aj nie. Veď keď človek kráča do kostola a nemá pri sebe partnera na debatu, začne rozmýšľať. O sebe a o tom, aké to bolo a čo nás ešte čaká. Je ich stoosemdesiatšesť a moja babka, ktorá bude mať vo februári osemdesiattri, po nich pravidelne chodí už niekoľko desaťročí. Je ešte čulá, pravidelne počúva správy z rádia a na stole vedľa postele má vždy hŕbu novín a časopisov. Číta ich bez okuliarov a stále vraví, že by chcela žiť aspoň sto rokov. To možno tie schody, tie jej dávajú neuveriteľnú chuť do života...
Poznáte to - keď vám dochádza dych a musíte sa zastaviť. Rozhliadnete sa okolo seba a ako na dlani vidíte svoj život. Zbadáte ufúľaného chlapca, ktorý si v susedovom dvore stavia z blata hrad a poniže sa zas naháňajú dievčence, ktoré výskajú od radosti, keď bosými nohami behajú po tráve. Z tých schodov zahliadnete aj zaľúbený párik zašitý pod stromom vedľa krčmy, chlapov ako stavajú richtárovi novú strechu na dome či starú Špechúňku, ktorá vykúka zo svojho dvora a čaká na nové klebety.
„A modlíš sa?" zvykne sa ma pýtať moja babka, keď si k nej v kuchyni prisadnem. „Idem sa už chystať, aby som bola načas," povie o večernej omši a zas, stále dookola, odpovedá na moju otázku, či ešte vládze po toľkých schodoch, ktoré vedú ku kostolu.
Myslím, že mojej babke dáva chuť a vôľu do života práve toto. Jej viera a tie schody, po ktorých denno-denne kráča. Sú znakom, že má ešte silu, že chce, že dokáže výjsť až hore - k Bohu a pomníku môjho dedka, ktorého si vzala, keď mala sedemnásť. Tam na tých schodoch - keď sa zastaví nadýchnuť sa - sa rozhliada okolo seba, vidí život v dedine, ako ľudia stavajú, rozrastajú sa a má na dlani aj polia a lúky, ktoré k nej bytostne patria.
„Už aby bola jar," povedala mi naposledy, keď sa vonku čerti ženili. „To budem tutok vo dvore celý deň na slniečku, a potom zas do poľa seno hrabať," hovorila žmoľkajúc v ruke ruženec a dodala: „Dobre, dobre, že si v tom svete. Treba ti zažiť, si mladá. A len sa nespusti Pána Boha. Aj ja stále ešte po tých schodoch chodím, aby som len na tú omšu mohla, na spoveď a pomodliť sa..."
