„My, ľudia z Beninu, sa vždy vraciame domov. Vykonáme svoju misiu - prácu, štúdium... - a vrátime sa. Sme takí," povedala mi Arnette prednedávnom. Tak trochu to testujem a vždy keď k nám príde jej rodák, pýtam sa na to. Arnette sa len smeje a vždy dodá: „Ja som ti to vravela. Sme takí. Vy tiež?"
Teraz, keď som v zahraničí, si mnoho viac uvedomujem, aké je to byť. Byť odniekiaľ a byť niekým - myslím predovšetkým - aké je to byť človekom. Aké je dôležité poznať svoju históriu, rozumieť svojim tradíciám a chápať zvyky svojho náboženstva. Ľudia okolo mňa sa ma často pýtajú: „A akí ste vy - Slováci?" Arnette ide väčšinou do detailov a pýta sa aj na to, či radi spievame a či máme všetci radi zemiaky? :) Čo najčastejšie študujeme a či sa ľahko učíme cudzie jazyky?
Niekedy je strašne ťažké odpovedať. Pretože niekedy mám pocit, že nestačí povedať len to, že sme dobrí v hokeji. Že v 2002-hom sme boli Majstri sveta a dnes v noci boli naše námestia plné hokejových fanúšikov. Iste - aj toto je jedna z vecí, ktorá hovorí o tom - že sme národovci, že Slovensko milujeme. Že sme takí bojovníci, že vieme kričať z plného hrdla „Do toho", že radi vyhrávame a že „Slovenskóóóó" skandujeme trebárs aj pod Eiffelovou vežou. Určite, aj ja som pyšná na našich chlapcov na ľade, úspešných biatlonistov, na Hamšíka, Škrtela, Hrbatého či Cibulkovú... Poteší, keď nás vďaka nim pozná svet...
Tu v zahraničí si ale uvedomujem, že toto nestačí. Mám pocit, že v prvom rade nejde o športové výsledky, o zlaté medaily a stupienky víťazov. Cudzinci chcú vedieť, či sa radi smejeme a ako sa zdravíme na ulici. Ako často sa navštevujeme a či pomáhame chudákom. Či máme šťastné deti a spokojných starých rodičov. Či čítame knihy a za čo sa modlíme. Či sme čestní, či sa u nás nekradne, čo si vážime, či investujeme do vzdelania a či radi cestujeme. Či sa vraciame domov, keď vykonáme svoju misiu, alebo či zostávame vonku...
Teším sa na zápas s Fínskom. Arnette sa určite bude pýtať, či sme vyhrali. Minule mi povedala, že by raz chcela ísť na Slovensko a stále viac sa o nás začína zaujímať. Spoznala totiž mojich priateľov, ktorí ma tu boli navštíviť a cez moje rozprávanie už tak trochu pozná aj moju rodinu. Priala by som si, aby raz, keď bude zo Slovenska odchádzať, mohla o nás povedať nie len to, že sme dobrí v hokeji, že sme vo Vancouveri získali bronz :) a že máme nádherné Vysoké Tatry, ale že našla v našej krajine predovšetkým krásnych ľudí - s hodnotami, pevnou chrbtovou kosťou, nezadubeným pohľadom a otvoreným srdcom. Tu v zahraničí si uvedomujem, že ide predovšetkým o človeka, o každého jedného z nás a že keď každý jeden z nás bude takýto, bude to kúsok Slovenska. Ak potom dáme tie „puzzle" dokopy, verím, sme schopní vytvoriť nádherný obraz našej krajiny. Presne tak, ako sme schopní získavať cenné kovy na olympiáde.
