Situácia, ktorá v našej spoločnosti panuje dnes, je akoby takzvaný kľudový stav, pri ktorom sa zdá byť vlastne všetko pomerne v poriadku než človek prenikne cez prvú vrstvu diania, než rýpne do nášho pomyselného mraveniska a uvidí krutú reálnu podstatu toho kam speje naša spoločnosť. Väčšina z nás a možno ani ja sám si to nechcem pripustiť. No začínam mať pocit ako by sa naša spoločnosť dostala do neustále sa gradujúceho metafyzického štádia svojho vývoja. Je dôležité si priznať existenciu tohto problému, lebo hneď potom môže každý z nás začať hľadať riešenie. Riešenie, ktoré skutočne existuje a je bližšie než by sa mohlo zdať. To by nám malo dodať energiu k tomu aby sme to mohli zmeniť, aby sme začali u seba, a u svojich najbližších. Aby sme spoločnosti a svetu čosi priniesli, aby sme predovšetkým tvorili a nie borili. Najhoršou vecou na tom všetkom je asi naša nečinnosť. Samí čistí a nevinní kritizujeme a ukazujeme prstom na ostatných, na to ako to všetci navôkol robia zle. Ohovárame, neprajeme, nesúcitíme a nedôverujeme. A aj keď sa to možno nezdá je to dosť závažný spoločenský problém.Zradné na tomto celom je najmä to, že na prvý pohľad to zasa až tak zle nevyzerá ako to v skutočnosti je. Prvý pohľad je vždy strašne klamlivý. Pohľad na to ako k sebe vzájomne čoraz častejšie pristupujeme. Na našu vzájomnú bezohľadnosť. Na pocit toho keď sa trebárs ráno ponáhľame autom do práce a na človeka sediaceho v aute pred nami bez akýchkoľvek predošlých opodstatnení a príčin nazeráme ako na toho nám cudzieho kreténa, ktorý nám blokuje cestu a kvôli ktorému nestihneme prísť včas do práce. Lenže tým priam opovrhnutia hodným kreténom pred nami, môže byť trebárs pán Matuška, ktorý práve ide do nemocnice za svojou chorou manželkou o ktorú sa s láskou každý deň stará. Je snáď pre nás skutočné až tak ťažké nahliadnuť hlbšie bez značnej dávky arogancie do vecí, ktoré sa dejú okolo nás. Prestať byť slepí voči problémom druhých a tváriť sa, že čo bolí druhého mňa nebolí. Sme skutočne tak slabí...Zdvorilosť a úcta sa z našich životov takmer úplne vytratila. Ako dlho to však ešte chceme ignorovať a privierať zrak? Sme si cudzí. V tom tkvie jadro problému. Samotný problém je zakorenený vo vnútri v nás no rovnako sami v sebe musíme nájsť i jeho riešenie. Veď predsa sme to my čo rozhodujeme o svojom osude, tak i vina musí spadať na naše bedrá. O tom aký sme a ako žijeme rozhoduje duša každého tela, lenže naše telá akoby nemali duše. Sme prázdni...?Hlavnou a dominantnou prioritou sa pre nás stáva uspokojiť svoje základné potreby, bez ohľadu na vedľajšie okolnosti. Jesť, piť, poprípade sa dobre zabaviť... to je absolútne gro nášho bytia. My však nič nebudujeme, a keďže nič nebudujeme čo zanecháme tým čo prichádzajú po nás? Čo odovzdáme našim deťom? Pokiaľ ide o hmotné statky tak snáď pokiaľ sa nám to nepodarí znivočiť im zanecháme majetky a stavby po tých čo niečo budovali pred nami, lenže to podstatné, ducha im neodovzdáme. Po pravde im neodovzdáme vôbec nič, v skutočnosti im len berieme. Od našich predkov preberáme vyhasínajúcu pochodeň, ktorú sami úplne zhasneme a čmudiacu ju odovzdáme našim deťom? Naozaj im chceme a dokážeme zanechať len toto? Štát v dlhoch, národ bez lásky, štát bez národa, a národ bez duše? To je predsa škoda. Každodenne prahneme a bojujeme výhradne za seba a za vlastný prospech, za vlastné pohodlie a to je zbabelosť. Každý kto bojuje ´´len´´ sám za seba je zbabelec. Skutočne nimi chceme byť?
